foto503-795x385

Fašiangy po našinsky…

Foto: ilustračné foto | Text pod foto: Aj také bývajú fašiangové obrázky dneška.

Zazvonili mi na moderný zvonec v bytovke a začali spievať. Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde…Na hlavách mali klobúky, on v ruke pištoľ, z ktorej vystrelil. V káričke viezli krásnu ikebanu. Tú pesničku: Fašiangy, Turice, Veľká noc príde zaspievali nádherne. Aj výstrel do vzduchu sa ozval. Odfotila som si ich. Bolo mi príjemne na duši. Potom som ich sledovala ako ich pribúda. Ani som si neuvedomila, že text tej známej pesničky nie je, vlastne, úplne pravdivý. Asi je tiež náročky obrátený naruby.

Ak dobre viem, myslím si, že ma ešte pamäť neklame,  po Fašiangoch príde Veľká noc. Podaktorí  to už nazývajú moderne – Sviatky jari. Iní, vzdelanejší  – Easter! My, skôr narodení, nevieme a ani nechceme moderne rozprávať. Možno aj preto tvoríme inak a inak sa aj zabávame. Veď , vy múdri, angličtinári, milovníci modernej Ameriky, pre vás nie je ťažké ako pre nás preložiť  do anglického jazyka napríklad termín – bujará zábava. My bujarú zábavu na Slovensku nevoláme. My sa zabávame. Tak ako sa zabávali naši otcovia, naše babičky, prababičky či prapradedkovia. Od nich si pamätám, že už od pradávna sa počas fašiangov organizovali svadby a zabíjačky. Hlavne posledné tri dni boli vyplnené zábavami, nadmerným pitím alkoholu a jedením.

Posledný štvrtok pred koncom fašiangov  v minulosti nazývali aj tučným štvrtkom. Moja stará mater mi rozprávali, že na Honte  bol tiež tento deň príznačný tým, že sa ženy začali správať neobvykle – boli agresívne voči mužom, popíjali v krčmách, tancovali a spievali na uliciach. Jedným slovom – svet bol počas fašiangov „hore nohami“. On je však často aj dnes, dokonca mimo obdobia Fašiangov, „hore nohami.“ Och, keby ste vedeli ako sa mi to bridí…

Pamätám sa, ako nám v deň začatia Fašiangov ujčok Šurim čarovali s nožíkom a ukazovali nezvyklé obyčaje.  Už vtedy, to ešte ani farmárov sme nemali, chodili muži rôzne oblečení. Preobliekali sa za Cigáňov, Žobrákov, ale aj Mudrcov, v rukách držali šable, ražne z prútov, vyrezané a meče.  Na ražeň im ľudia napichovali slaninu, klobásu, dávali im vajcia a peniaze na spoločné posedenie. Zapichovanie ražňa do povaly symbolizovalo pomyselné spojenie neba so zemou. Muži prezlečení v maskách žobrali, kradli, predstierali prácu, za ktorú sa dožadovali odmeny, ale aj tancovali tance „na konope“ či „ na ľan“.  Ich úlohou bolo zabaviť dedinčanov. Parodovali preto svadobníkov, vysmievali sa z vydajachtivosti, lenivosti, hlúposti, pýchy a spanštelosti a trestali staré dievky- priviazali im na nohu klát. Jedným slovom si mohli dovoliť počas fašiangov to, čo si inokedy nemohli.

Dokonca  strašili malé deti, naháňali, štípali ženy, tancovali s nimi, dokonca ich váľali po zemi. Typickým fašiangovým jedlom boli šišky vyprážané na masti. Najveselšie obdobie roka však strieda 40- dňový pôst. Ukončia sa všetky zábavy a svet sa vráti opäť na rok do starých koľají…

Och, prečo toto všetko vlastne píšem. Už som asi stará. Nepotrebná. Neschopná či nezáživná. Už sa ani nepamätám ako sme na poslednej fašiangovej zábave pochovávali basu. Symbolicky. Aj oveľa mladší dnes ešte vedia, že pochovávanie basy je ľudová hra parodizujúca skutočný pohreb. Jej základným motívom je zákaz zábav počas nasledujúceho pôstu. Jedná sa o výrazné komické stvárnenie.  My tie komédie, ktoré popisujem máme možnosť  vidieť dnes počas celého roka. Ako sa tie časy menia.  Paródia obradnej rozlúčky s basou, aká býva pri cirkevnom obrade, ohlasuje koniec zábavy a lúči sa s basou, ktorú za náreku prítomných sme vynášali von.

Aj dnes chodíme von. Parodujeme vlastné chyby.  Zamýšľame sa nad tým?… Asi ani nie. Nebyť nás, skôr narodených by tento svet sotva dobre vedel, že priebeh pochovávanie basy  má svoju chronológiu: oznámenie o ochorení, vyšetrovanie lekárom, odvoz do nemocnice, oznámenie o smrti, pohrebný sprievod, plač nad hrobom a čítanie testamentu. Texty však nie sú dané, vytvárajú si ich herci , kultúrni a slušní ľudia. Hovorili sme im niekedy chytráci… Boli často popretkávané humornými príbehmi a vlastnosťami obyvateľov  dediny. Celej. Dnes sa v tej našej ani poriadne nepoznáme. Aj preto, lebo zvoníme na moderné zvonce. A približované zvyky našej dediny sa pre mladých vytrácajú. Prichádzajú nové, modernejšie.  V slušnom Slovensku.

Keď je basa pochovaná, môže začať pôst. Pre mňa už začal dávno. Už vtedy, keď som si prestala pamätať tvorbu žánrov, ktorými sa poctiví slovenčinári, alebo aspoň novinár -i zhovárali. So svetom. Aj počas fašiangov. Ale samy aj z napísaného vidíte, ako a prečo je dnes už starý človek nepotrebný. Preto si vážim všetkých, ktorí dokážu ešte živo pamätať, vážiť si minulosť, baviť seba i druhých. Aj toto sú prvky spájania sa všetkých  za ešte lepší  a demokratickejší život aký žijeme.