Vitajte v regióne Hont info@regionhont.sk
null

Úvodné foto: Pohľad ma morušu v čase dozrievania. | Foto: Ing. Boris Benický

Vývozný artikel z Hontu do sveta pod značkou Made in Slovakia

16.2.2021 117 x

Keď mal sotva 12 rokov, vysníval si, aby raz vlastnil domček, pri ktorom bude funkčná studňa a moruša. Neviem po koľký raz vyrozprával svoj príbeh, ktorým kŕmil svoju odvahu, ale hlavne myseľ. Práve tú potrebuje každý , kto sa snaží dosiahnuť úspech a šťastie v našich životoch. 

Stanislav Strôžka. Rodák z Pukanca, kde sa narodil 9. júla v roku 1951. Zaujímavý človek. Pochopí to každý, kto sa s ním dá do neformálneho rozhovoru. Možno aj vy, ak vstúpite do jeho obydlia skonštatujete len tak pre seba: „Ako tu z tohto obydlia a všetkého, čo vás obklopuje, sála pokoj?...“ 

Možno sa tiež opýtate: „Pán Strôžka, z čoho ten pokoj pramení?“ Neviem, čo vám on sám v takej chvíli odpovie.  Nám okrem iného povedal: 

„Ak je v duši svetlo, v človeku je krása. Ak je v človeku krása, v jeho dome vládne harmónia. Ak v jeho dome vládne harmónia, v krajine je pokoj. Ak je v krajine pokoj, vo svete je mier.“

Potom si prisadol, aby pokračoval:

„Spomenul som vlastný sen. A prečo studňu a prečo morušu? Studňa, aby som mal v rodinnom dome stále vodu a moruša? Moji rodičia ich nepestovali. Ale vždy si každý rok na sezónu  kúpili za 50, alebo za 70 korún moruše a my, deti, sme ich chodili oberať. Mňa to oberanie skutočne bavilo. Bol som ešte hádam ani nie pubertiak. Raz sme oberali, prišla k nám taká erdek-baba, dala si ruky v bok a vravela: „Morušu je potrebné oberať a nie zbierať už tie popadané zo špinavej zemi.“ Potom sa na nás chvíľu pozerala. Brat bol 47. ročník narodenia, bol teda odo mňa o 4 roky starší a sestra 55-ka, teda o 4 roky mladšia ako moja maličkosť. A tá babizňa nám vtedy aj toto vyriekla: „Hento dievča nie, to je mladé, henten najstarší, ten sa mi nevidí, ale ten stredný by sa hodil na tie moruše, keby sa tomu venoval...“ 

Ako sa volala tá žena? Ja vám nepoviem. Žila tu, v Pukanci, bolo to v čase keď som mal hádam 6 či 7 rokov, možno aj o nejaký ten rôčik viac. Tie jej slová mi na večnosť utkveli v pamäti. Ona ako keby vedela predpovedať, že tie moruše sa stanú mojou srdcovkou. Celoživotnou. Ubehlo dosť rokov a kúpil som si tu v Pukanci pred 45-timi rokmi dom a začal ho opravovať. Studňa už pri dome bola. Moruša chýbala. Nuž, šiel som tu za jednou babkou, čo sa morušiam venovala. Tá mi sľúbila, že mi tú morušu nechá. Prídem tam na jar a tá babka mi vraví: 

„Nehnevajte sa pán Strôžka, prišiel Ing. Králik z Banskej Štiavnice, čo učí na lesníckej škole a zobral všetkých 7 do Bratislavy. Dal mi po 150 korún za kus.“

 Nebol som bohatým človekom. Ale napriek tomu som jej povedal: „Viete čo tetuška, keby ste mi povedali, že chcete za moruše peniaze, tak by som vám ich dal...“ Zahľadela sa na mňa, aby dodala: „Viete čo pán Strôžka, tu na hnojisku mi už vychádzajú ďalšie. Do jeseni podrastú, nechám vám ich.“ Babizňa jedna. Už raz sľúbila a slovo nedodržala. Povedal som jej: „Babka, zbohom!“ Viac som za ňou neprišiel.

Vydal som sa inou cestou. Samoštúdiom. Dnes sa dočítate o moruši mnohé veci. Aj v spojitosti s mojim menom a priezviskom. Veľmi som túžil pestovať moruše. Na zlé reči som už viac nedal. Zhľadúval som odbornú literatúru, kde sa  čo len trochu o morušu šuchlo, všetko čo sa dalo som vstrebával vo svojom vnútri. Len aby som sa o moruši čo najviac dozvedel. Začal som od nuly... Otec ma neučil slovom, ale vlastným životom čestnosti a presnosti. Od neho som obkukal pracovitosť  a zápal pre podstatu každej poctivej roboty. Pozorne som sledoval aký bol on, tak snažil som sa aj ja otca napodobniť. Moje krédo pre môj život zostalo. Jedným stromčekom si ja svoje meno nepokazím, keď som si ho budoval 40 rokov. Nikdy nepoviem, že morušu vypíliť. Poviem - preštepiť! 

Raz za mnou prišli jedni z Varína. Tu, do Pukanca. Až hen, od Žiliny. Najskôr mi telefonovali. Do telefónu som im povedal, že to majú len semenáč, že to treba preštepiť...Pozorne počúvali čo som im hovoril. Keď prišli ku mne, dal som im vrúble, skrátka som im ukázal ako sa štiepia  moruše a dal som im asi 6, alebo 7 odrôd. A predstavte si, tomu pánovi sa ujali. A s tým Jankom Ďurmekom sme sa stali priatelia, aj sme si potykali. Tak, ako som si ja už pred tým, aj vďaka samoštúdiu, potykal s morušami. Ako vyučený strojár. Mám štátne skúšky na nakladače, zváračský preukaz, ovládam zámočnícke práce, ale príroda ma od malička najviac priťahovala. 

Dnes mnohí prepisujú, čo pred nimi napísali iní. To tak vyzerá, ako by ste vy napísali o mne to isté, čo už napísali druhí. Ale to by bol, predsa, plagiát? Všetko, čo som sa o morušiach postupne dozvedal som overoval v praxi.

Poďte sa pozrieť do záhrady...Veru. koľko odrezkov som  narezal, popichal do zemi... Venujem sa tomu 40 rokov... Pýtate sa, koľko tu mám druhov? Do tých 35 odrôd. Druhy sú len 3 (tri). Biela, čierna, červená a odrôd máte ako jabloní. Odrody musíme rátať. Moruša pochádza z Číny. Potom sa dostala do Pakistanu, tam zmutovala na čiernu, začiatkom 20. storočia sa dostala do Ameriky, tam zmutovala na červenú. Tak sú druhy, biela, čierna, červená. 



Známy a vyhľadávaný pestovateľ morúš Stanislav Strôžka vo svojom zimnom sade morúš počas našej návštevy Pukanca. | Foto: Ing. Boris Benický


Kde všade som študoval? Na mnohých miestach, hlavne v komunikácii s tými, ktorí chcú stále vedieť o moruši viac a viac. Zaujímam sa o to a vymieňam si poznatky s inými záhradkármi. Pritom sa snažím robiť osvetu. V mojej záhrade je najvzácnejšia japonská Boninijensiss, z tej Japonci do celého sveta vyrábajú Zucarin. Sú to tabletky pre diabetikov. 30 tabletiek stojí okolo 37 eur. Ja mám už z tej japonskej listy, ktoré si nasušíme a liečime pankreas, cukrovku, nachladnutie. Vďaka moruši mám veľa dobrých ľudí, ale spoznáte časom aj závistlivcov. Tých nechajme stranou.

Všímajme si múdrych, čestných, statočných a pracovitých. Napríklad taký Julo, ovláda 8-10 svetových jazykov, bol sa zdokonaľovať v Číne 6 rokov. On je z Banskej Bystrice. Na meno si presne nespomeniem, mám ho v mobile. Býva na Kordíkoch. A povedal som mu vieš, zistil som, že jeden Francúz má tú japonskú. Na ostrove Honšú si ju držia ako oko v hlave, bodaj by nie, keď do celého sveta vyrábajú tieto tabletky. Keď som mu to povedal, nezostal ľahostajným. On sa dostal na tú stránku a hovorí:  „Stando, problém. Ten Francúz ani počuť, ani počuť, aby mi 1-2 vrúble zaslal. Aj som mu napísal - cenu rešpektujem.“ 

Nuž Julovi hovorím, máš 3 vysoké školy, ovládaš 10 svetových jazykov, ale si na prd psychológ. Tak si mal tomu Francúzovi povedať, že vytváram arborétum morúš, tento genofond chcem zachovať pre ďalšie generácie, že mám aj v Prahe trojského koňa v botanickej záhrade od pána Vintona z Anglicka, čo previedol tých 700 židovských detí, morušu tam mám vysadenú, že zbieram tieto moruše a že chcem zachovať tento genofond. Tam mu takto všetko napíš, tomu Francúzovi!  Ten mu mailoval a neviem čo ešte urobil... Ubehli 1-2 týždne a prišla mi taká krabička a tam 2 vrúble pekne zabalené. Nechcel, aby som mu peniaze posielal mailom, že nech mu pošlem v obálke po 30 euro za jednu. Keď nie, tak nie. Keby bol pýtal aj 100 euro, tak by som mu bol dal. Ujala sa mi jedna a z tej rozmnožujem. Je to vzácnosť a má ju len málo ľudí. Už ju má aj Botanická záhrada trojského koňa. To je v Prahe. Tam mám tú morušu od pána Vintona, ktorý tých 700 židovských detí previedol počas II. svetovej vojny. Bol tam dva roky o ňom natáčať životopis prof. Patrik Paš s režisérom Mináčom. A tento Patrik Paš je tiež tak trochu záhradkár. Jeho relácia je Postav dom, zasaď strom, to je jeho agentúra. Na jeho ranči v Vilkových Humenciach, okres Malacky som robil poradenstvo aj sme tam natáčali túto anglickú morušu. On v jeho záhrade videl okolo 170 ročnú morušu a nikto nevie ako sa dostala na tie ostrovy. Skúšali ju naštiepiť Angličania a im sa to nepodarilo.

 Prof. Patrik Paš mi povedal, ak sa to podarí, skrátka on si dal podmienky a vraví, vy si ju môžete pomenovať ako chcete, ak sa vám ju podarí naštiepiť – rozmnožiť, lebo nikto nevie ako sa dostala na ostrovy, meno nemá žiadne. Angličanom sa to nepodarilo. V Anglicku dosahovala 5-5,5 centimetrové plody. Prof.  Paš zavolal môjmu kamarátovi prof. Hričovskému, ktorý povedal, že my sme nie priatelia, že priatelia sú takí, čo sa raz za mesiac stretnú niekde na pive, ale my sme ozajstní kamaráti. Uznáva moju robotu. Tento prof. Patrik Paš zavolal prof. Hričovskému z Anglicka a Hričovský povedal: 

„Nepoznám lepšieho odborníka na moruše ako je pán Strôžka z Pukanca.“ Ale sa ho popýtam, či môžem dať číslo, taký trocha puntičkár. Pravdaže, Patrikovi Pašovi dal pozitívnu odpoveď. Keď som s ním potom rozprával, vravím mu: Pane, viete čo, musíte dodržať pokyny, ktoré vám poviem. Brať vrúble z južnej strany, tam sú najlepšie vyzreté, tam je najviac slniečka, tam sú mocné tie vrúble. Kúpiť sterilné náradie, aby sme tam nezaviedli hubové choroby atď. Neviem, aká je v Anglicku klíma, takže ak by tam bola mínusová teplota, rozhodne v rukaviciach. To si ani naši záhradkári neuvedomujú, že keď bez rukavíc v zime chytia vrúble, tak ich akoby spália teplom rúk. Nebola však mínusová teplota a rukavice neboli potrebné. Poslali mi to v dvoch tubách ako štátne vyznamenanie leteckou dopravou. V Bratislave čakal kuriér na letisku, zobral vrúble a doniesol mi ich. Otvorím ich a viete čo? 3 suché z 20-tich vrúbľov, 2 zlomené, machy, lišajníky. Ja ako odborník bol by  som 3 vrúble chytil do ruky a tak. Keď sme to natáčali, tak vravím: „Keby ste tam mňa boli poslali, neboli by sme mali toľko a toľko percent straty, ale mali by sme aj 80%-nú úspešnosť.

 Z 15-tich vrúbľov mi žilo 7 a ostalo mi 5. Tak aj tak som mal tretinovú úspešnosť. Dopestoval som 5 stromčekov. Jeden išiel pánovi Vintonovi do Anglicka, ďalší profesorovi Pašovi  a prof. Hričovskému a ja som si nechal 2. Jednu som zasadil tu a druhú na vinicu. Ubehli asi 3 roky a volá mi profesor Patrik Paš a chcel pre Vintonovu dcéru do Anglicka morušu no a pýta sa ma, či mi ešte dve ostali, či mám aj tú druhú, zasadil som ju vo vinici a nikomu som to nepovedal, lebo slovenská mentalita je taká. Pán Strôžka 500 eur vám dám, ak ju vyberiete a pošlete mi ju tu do Vilkových Humeniec. A vravím: 

“Prečo? Vy ste mi dobrú reklamu urobili a ja Vám mám ju predať za 500 euro? To by bolo čosi choré u mňa.“ Viete pán Vinton je teraz ako 103 ročný pozvaný na Pražský hrad a prezident Zeman mu dá vysoké štátne vyznamenanie. On predal svoje majetky a vykúpil tieto židovské deti 700, mohlo ich byť aj 1000 do Anglicka. Že dostane vysoké štátne vyznamenanie a či by som z jeho záhrady, čo vrúbeľ bol, podpník som ja dopestoval, že on chce darovať tej botanickej záhrade, že sa odfotia s prezidentom Zemanom a bude tam záhradník čakať a berie tú morušu ako neviem, 64-tý, alebo 67-mi strom a vysadí ju tam do botanickej záhrady. Tak ja som kúpil tu ešte taký pekný pletený košík, do toho som dal ten kontajner. Prišiel som na poštu, kde som povedal, že ju dávam za 200 eur poistiť, ale dávajte pozor, lebo tá ide až na Pražský hrad. Pekne sa dostala do Vilkových Humeniec, tam ju prof. Patrik Paš zobral na Pražský hrad, pán Vinton sa so Zemanom odfotil, záhradník zobral, zasadená je, aj na internete bolo písané, je tam nerezová tabuľka, pred troma rokmi som tam bol kupovať auto, tak sa pýtame toho, čo predával auto, či ďaleko je botanická záhrada. Joj, to máte až na druhej strane Prahy, takže som sa tam nedostal, ale tí čo sa tam dostali mi potvrdili, že moruša žije a že je tam nerezová tabuľka s nápisom „Popredný pestovateľ pán Strôžka Stanislav zo Slovenska navrhoval tuhle moruši z pána Vintona záhrady a pán Vinton venoval túto morušu botanickej záhrade“. 

Svojský štýl jedného, netradične tentoraz, napísaného príbehu. Pre podaktorých možno už známeho. Príbehu z regiónu Hont prostredníctvom Regiónu Hont možno do celého sveta. Príbehu ojedinelého, pravdivého, bez falše. Stanislav Strôžka moruše miluje. Sú jeho svetom. Od ďalekej a predsa blízkej Ameriky, cez spomínané Francúzsko, Nemecko, Maďarsko, ale aj Anglicko, Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko, Ukrajinu či susedné Maďarsko. 

Keď sme navštívili s riaditeľom Oblastnej organizácie cestovného ruchu v Dudinciach Ing. Borisom Benickým spomenutého pána Stanislava Strôžku, chceli sme tohto, dnes takmer čerstvého sedemdesiatnika zaskočiť. 

„Pán Strôžka a boli by ste ochotný takú morušu, ktorú od vás má takmer polovica sveta, vysadiť napríklad aj v Prešove?“ Pýtali sme sa. A on nám na to: 

„Všade, kde žijú dobrí ľudia. A v Prešove dobrí ľudia žijú tiež. Nie je žiadny problém. Chodievam do Prešova, do Vranova, vo Vranove mám  aj rodinu. Do škôlky pri Čaklove vozievam stromčeky...“

Nuž, mi pre zmenu slovami pravdy ponúkame vývoz kvality pod značkou Made in Slovakia práve z Regiónom Hont v prepojení na kreativitu Oblastnej organizácie cestovného ruchu v Dudinciach. Do Prešova, ale aj celého sveta.