Ľudia, ktorí milujú tie čarovné slová šport, hokej, cyklistika
Úvodné foto: Ing. Ján Zekucia (vľavo) a Marián Vasek (vpravo) nad výberom fotografií do pripravovanej farebnej knižnej publikácie: Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte. | Foto: Igor Svitok
Stretli sme sa večer v penzióne Gabika, ktorý dotvára architektonický rámec súčasného mestečka Dudince na juhu Slovenska. Hoci sme sa nepoznali, začali sme sa na seba hneď usmievať a podávať si pravice. Marián Vasek z Nižnej na Orave hneď v úvode obohatil históriu Old boys hokeja 14 stranovým, hutne popísaným faktografickým textom dlhoročného hokejového turnaja Old Boys Oravy, Šiah, Dudiniec a hokejového klubu Basta Balassagyarmat z Maďarska. Textu doplneného viacerými farebnými fotografiami. V príhovore bulletinu Gustáv Socháň okrem iného píše, že od vzniku Slovenskej republiky, teda od roku 1993, kedy sa v marci na Zimnom štadióne v Tlmačoch po prvý raz stretli hokejové výbery okresov Levice a Dolného Kubína, začali písať históriu hokeja, ktorá dostala vzácny elixír až z amerického Chicaga. A viete prostredníctvom koho? Zásluhou slávneho slovenského rodáka Stana Mikitu. Vtedy, v tom premiérovom zápase vyhral výber Oravy a preto aj Gusto Socháň, v tom čase predseda Okresného zväzu ľadového hokeja v Dolnom Kubíne, mal z víťazstva radosť. Tešil sa, aj keď sám pochádzal z rodných Šiah, odkiaľ bolo do mužstva Levíc nominovaných najviac hráčov.
Toto naše uvítacie stretnutie s Mariánom Vasekom sa uskutočnilo, keď noc na oblohe svoje bronzy rozliala, ale z prítomných sa zďaleka ešte nikomu nechcelo ísť spať. Najskôr sme pospomínali všeličo o Gustovi Socháňovi, ktorý už medzi nami nebol. Na prvý pohľad prvé oficiálne stretnutie klubových hokejových zástupcov zo Šiah a Dudiniec, teda z Hontu, s funkcionárskou reprezentáciou Oravy bolo neformálne, pracovné. Marián Vasek a Ján Zekucia vyberali fotografie, ktoré nebudú zo 14 stranového bulletinu umiestnené v tejto knižnej publikácii. Načo robiť kompiláty Takých stretnutí bude možno viac Aj večerov a nocí. A na športové podujatia bude chodiť veľa športu chtivých divákov, ktorí si obľúbili ten svoj druh športu. Diváci budú jasať, plesať, športovci súperiť. Ľudia, keď sú pospolu a verní svojmu klubu radi kolektívne bojovali a možno aj športovo bojovať budú, pritom možno neskôr rozširovať obsah, ktorý sme kolektívne vnímali a na všeličo spomínali aj v ten večer.
Marián Vasek napríklad nezabudol ukázať v spomínanom bulletine fotografiu Gustáva Socháňa s Jozefom Golonkom na Zimnom štadióne v Dolnom Kubíne ešte z roku 1996, aby do éteru okrem iného priklincoval.
„Gusto poznal množstvo ľudí. Prostredníctvom hokeja a folklóru. Po šírom svete. Dnes sa ľudia zavše , alebo už aj častejšie separujú podľa priazne k niektorej zo súčasných svetských zoskupení. Na rozdiel od minulosti má súčasný športový kronikár ťažkú pozíciu všetko zaznamenávať. Sám dosť často využívam pri pohybe po Slovensku bicykel. Aj tam sa schádzajú menšie skupinky než tomu bolo niekedy. Najväčším súperom pre väčšinu do športu zapojených je čas. Aj ten novinársky či kronikársky. Odíde nám človek, neočakávane, verný pozitívnej práci pre spájanie sa ľudí a zrazu ho spomedzi nás vytrhne smrť. Do neznáma sa vytrácajú výsledky, strelci gólov, mladosť nahrádza odchod generácií. Ťažko sa súvisle dávajú na papier vnútorné prežitky po smrti dobrého kamaráta. Gusto Socháň takým bol. V Nórsku, kde dlhé roky pracoval, na Orave, kde sa rád vracal a podľa jeho vyjadrení, zvlášť rád chodieval na rodný Hont. My, pamätníci máme za sebou niekoľko prežitých kapitol športu. Vážne prežitých i prežívaných. Dali by sa , celkom isto, napísať siahodlhé úvahy o ich prežívaní. Sám som hral hokej v nadmorskej výške vyše 4300 metrov v Himalájach. Bol tam so mnou okrem hokejistov - amatérov z USA, Nemecka, Rakúska, Švajčiarska a Indie aj spomínaný Gusto. Na sústredení v nadmorskej výške vyše 3 600 metrov, ale to by bola iná kapitola z oblasti nie len hokejovej publicistiky. Lebo tie naše Old boys turnaje, ktoré sme pravidelne až do Covidu organizovali pod taktovkou nebohého Gusta a jeho najbližších spolupracovníkov, mali vo svojom obsahu okrem hokeja aj veľké nenahraditeľné a potrebné hodnoty ľudského dobra, priateľstva, radosti i zábavy. Napríklad tie naše. patrili a možno ich zaradiť aj do slušnej medzinárodnej potreby. Neviem čo všetko bude obsiahnuté v knižke o našom Gustovi, ale ľudia takého razenia nám budú veľmi chýbať. Preto očakávam, že aj tá pripravovaná, podľa toho čo načúvam, nie tak častá publicistika, bude mať aj po rokoch možno svojich pokračovateľov. Bol by to prirodzený chod dejín pod hlavičkou našej športovo – rodinnej dedovizne nie len zo Slovenska, ale aj iných krajín, ktorým nie je cudzie ľudské dobro a život v pokojnom mierumilovnom svete. Sám mám dnes 76 rokov a ešte si idem čo nevidieť zahrať hokej, zabaviť sa až ku Karlovým Varom, kde prídu podobní ľudia medzi akých patril aj Gusto Socháň, ktorý patril isto medzi tých nedoceniteľných rekordérov, ba ja by som ho nazval maratóncov, ktorí aj športom vidieka a neznámych ľudí siali po Európe, ba svete, úrodu potrebnej ľudskej nenahraditeľnosti v pripínaní neolympijských medailí na hrude tým, ktorí aj takými aktivitami , o ktorých tu hovoríme skromne, ale o to úprimnejšie a famóznejšie pripínali na hruď medaily šťastia aj nešťastlivcom, ktorí dovtedy nevedeli a nechceli pochopiť aké čaro a silu v sebe prostredníctvom fair – play zábavy dokážu prinášať skúsenosti a prežitky aj tých verejne neoslavovaných vďaka dôslednosti, nepokrivenému charakteru. Namiesto viet“ Ach tá naša mládež?!“ písali desaťročia, ba storočia dejiny svojej mladosti vďaka odžitej skúsenosti a večnej potreby.“
Turnaj Old boys Oravy, Hontu a hokejového klubu Basta Balassagyarmat z Maďarska už neexistuje. Riadky skúsených zostávajú....Aj tie od Mariána Vaseka z Nižnej na Orave.
Z pripravovanej knihy: Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte.
