Viac histórie, viac z minulosti, než detektívok aj pre nevidiacich

Jeho ruky sú jeho očami, svedomím a vedomím. Aj toto konštatovanie ústi v našom prípade do projektu Šport očami športovcov, ich trénerov, politikov, funkcionárov, filozofov, pedagógov, ale aj laickej verejnosti. Aj šport má v slovenských podmienkach svojich velikánov. Pilotný projekt, presnejšie prvú knižnú publikáciu máme za sebou. Žiadajú sa ďalšie. Ide skutočne o hľadačov pravdy, z ktorých sa mnohí na sebe samých presvedčili, že pravda vždy nekričí, niekedy len šeptá, ako sa im vodilo v živote, keď dokázali načúvať minulosti v prítomnosti pri modelovaní budúcnosti. 

Konkrétny príklad pre úvodné tvrdenie? Svojím životom i postojmi ku svojmu životu samotnému mi svoj príbeh vyrozprával dnes 58 ročný Michal Klimko, ktorý mi okrem iného hneď na úvod tohto príspevku, alebo ak chcete, našej debaty, povedal: „Mojimi očami v mojom živote sú viaceré desaťročia moje ruky, životné skúsenosti, sústavné spoznávanie a poznávanie seba samého, ale i moja snaha, v rámci svojich možností, pomáhania iným. Slepcom som sa mojim rodičom nenarodil. V základnej škole u nás, v Heľpe, kde som v detstve vyrastal, som vedomostne i správaním patril k lepšej skupine žiakov. Keď ma prijali po skončení základnej školy na Strednú poľnohospodársku školu technickú (SPTŠ) vo Zvolene, začal som zisťovať v bežnom živote i pri športe, tom detskom masovom, že horšie vidím. Kým ešte ako 14 ročný som dokázal v triede prečítať za minútu bezchybne 137 slov, na spomínanej SPTŠ vo Zvolene, hlavne keď som začal viac študovať dejepis a zemepis som zisťoval, ako veľmi rýchlo, čím ďalej - tým menej, dobre vidím. Na rad prišla plejáda lekárskych vyšetrení, s predčasným ukončením štúdia na  spomínanej  poľnohospodárskej škole. Mojím domovom sa stala Spojená internátna škola pre nevidiacich v Levoči. V čase pobytu v rodičovskom dome na Heľpe som chodil s mamkou pomáhať vysádzať horu do priestranstva „Za hoľami“, ale zároveň som sa učil abecede masírovania. Presnejšie, od jesene 1982 do konca školského roku 1985, aby som 1. augusta 1985 nastúpil do normálneho pracovného pomeru na post maséra vo  vtedajšom Štátnom sanatóriu  Dudince (dnešný hotel Diamant).“ 

Osobitnými kapitolami o masáži, na základe rozprávania dnes skúseného a kvalitne masírujúceho pána Michala Klimka, môže byť napríklad epizódka o histórii masírovania u nás, vo vtedajšom Československu, alebo jeho poznanie všeobecného približovania druhov masáží aj  na základe rozprávania s jeho  klientelou. Citujme však znova jeho samotného: 

„Na verejnosti sa zvykne rozprávať, náš zákazník náš pán, ale i to známe české: za peniaze i v Prahe dom! V každej kultúre existuje nejaká forma terapeutickej masáže; existujú  opisy množstva metód, ktoré sa používajú dodnes. Poznáme ich hlavne z najstarších zapísaných lekárskych textov. Čínsky rukopis z roku 2700 pred Kristom odporúča každé ráno vykonávať automasáž proti nachladnutiu, na udržanie vláčnosti orgánov a ako prevenciu proti zdravotným ťažkostiam. Podstatne mladšia je švédska masáž, ktorú okolo roku 1830 opísal  švédsky pedagóg a spisovateľ Pehr Henrik Ling, a ktorá sa v západných kultúrach považuje za základnú formu masáže, „klasickú“ masáž. 

Existuje vyše 100 rôznych druhov masáží vychádzajúcich z rôznych kultúrnych základov. Jednotlivé druhy masáží sa vzájomne prelínajú a veľa techník sa označuje ako originálna, samostatná metóda len z komerčných príčin. Ja osobne prostredníctvom vlastných prstov na rukách a vlastného preciťovania  svalstva i energie klienta sa snažím vlastnou skúsenosťou „vidieť“ na základe čoho potrebuje masírované telo práve to, čo mu odovzdávam svojim citom i ako som povedal „videním“.

Začali sme projektom, ktorého realizácia je potrebná pre naše životy dnes viac ako inokedy. Skús zareagovať na pohľad, ktorý mi priblížila jedna z veľkých postáv svetového športu v rámci našich dialógov na našej matičke Zem, ale i posmrtnom živote. Konkrétne povedala:

„Tí, ktorí žili pre moc, ktorí boli na moci závislí čím násobili  vlastné - choré potešenie a sebectvo, ak zomreli - sú prostredníctvom ich vedomia a svedomia viazaní na nižšie vrstvy  reality.  Ich vedomie blúdi napríklad v tieňoch minulosti a brzdiacom mechanizme nimi, v  tomto našom žijúcom svete neexistujúcej kvalitnej a efektívnej podpory protidrogovej osvety.

Tí, ktorí milovali počas svojich životov na našej matičke Zem pravdu,  hľadali ju hlavne pre iných, lebo poznali dokonale sami seba, spoznávali sa čo najviac a práve preto, až do vlastnej  smrti budú zásluhou  nahromadenej pozitívnej energie vo svojom  vedomí pospájaní so zdrojmi pozitívnej energie im podobných. Budú obdivovateľmi a úprimnými podporovateľmi mieru na Zemi, lebo nájdu prepájané smerovania na zdravé pokolenia.“

Michal, ako vnímaš také odkazy, také skúsenosti?

„Moja odpoveď bude  jednoduchá. Nie som ani lekár, ani univerzitný profesor, ani fundovaný publicista. Každá masáž, mám na mysli tú kvalitnú, ktorou sa snažím prezentovať tiež, pomáha v konečnom dôsledku odbúravať u klienta stres, prípadné jeho fyzické, telesné i psychické bolesti. Žiadne spomienky, ani tie z oblasti športu, ani tie z rehabilitácie či relaxácie neprežijú, ak sa nerozdávajú, neroznášajú a nespájajú konkrétne so spomienkami iných. Životy pokolení generácií, najmä z tej predchádzajúcej a terajšej storočnice nemajú veľké mlčania pamätníkov na množstve prežívaného a prežitého. Len publicistov zo skutočného približovania pravdy je málo. Mám na mysli aj hustý opis približovania histórie, ak už hovoríme o športe, napríklad histórie športových masáží a jej kvalitu. Mali sme napríklad z Piešťan chýrnych masérov Brezovanovcov, svet ich vyhľadával a obdivoval. Máme aj iné  osobnosti z iných oblastí so vzrušujúcimi príbehmi. Napriek tomu začína v našich životoch na tejto našej planéte prichádzať do vedomia ľudí čoraz viac strachu. Aj v súvislosti s naším zdravím, na základe mlčanlivosti a poznania pravdy jej úprimnými fundovanými hľadačmi. Verejne fundovaných hľadačov pre oblasť kvalitnej publicistiky rapídne ubúda.“

Môžu byť takými hľadačmi aj ľudia, ktorí patria do skupiny nevidiacich?

Veľmi funkčná otázka. Mnohí nevidiaci majú podľa mojej skromnej mienky pozitívne výsledky svojho pôsobenia v prospech našej spoločnosti. Čoraz viac spoznávajú svoj život v kruhu spoločnosti, v ktorej žijú. Mne v nej zo strany Slovenskej knižnice pre nevidiacich chýba viac načítanej literatúry z oblasti histórie. Hlavne našej. Detektívok máme na čítanie dosť. O velikánoch toho  máme mizivé percento. Osobne by som rád načúval takým hodnoverným príbehom ako o Štefánikovi a Dubčekovi sú načítané z knižnej tvorby pána Banáša. Zo senzácií ani nevidiaci ľudia ani naša spoločnosť nevyžijú. Domnievam sa, že  je potrené načítať z publicistiky v širšom aj o malých veľkých velikánoch, ktorí žijú v našej spoločnosti teraz. Napríklad aj o tom kto a čo mení naše osobnosti najviac v súčasnosti, v ktorej je dosť impulzívnosti bez premýšľania. Je v nej veľa hnevu, sklonov k fyzickému násilu, ale i samotného fyzického násilia. Veľká skupina ľudí koná urýchlene pod vplyvom svojich emócií, lebo nevie a práve preto, že nevie nemôže ani vedieť, že nevie prečo je tomu tak. Pomáhame sebe i druhým aj na takých úsekoch nášho súčasného života? Egocentrizmu odznieva v mnohých reláciách rozhlasov viac ako dosť. Na rôznych postoch registrujem vo výpovediach jednoduchých ľudí pasivitu, stratu úprimného záujmu o vlastnú zodpovednosť. O tom aj nevidiaci potrebujú čoraz viac odpovedí od ľudí, ktorí sú v tomto smerom príkladom. Stresových situácií je dnes u nás, v našej spoločnosti viac ako dosť, ale ja napríklad nemám možnosť rozjímať pri počúvaní ľudí, ktorí ten stres prežili a dnes ho vedia svojim vlastným konaním a prístupom k životu eliminovať. Chýbajú mi výpovede funkčných, dôveryhodných ľudí z rôznych sfér života. Krčmových debát o rôznych odbornostiach je dosť, len odborných výpovedí na základe tvrdení podložených vlastnými  skúsenosťami a pozitívnymi zmenami je málo.       

Ďakujem, Michal, za úprimnosť, Tvoju ochotu verejne, za seba reagovať na súčasné potrebné hodnoty spoločnosti naprieč celým svetom. Pre všetky skupiny ľudí. Zdravie ľudí v mierovom živote je najpotrenejšie. 

                                                                Zhováral sa Jozef Mazár