Prenáramne ťažká úloha je mapovať v súčasnosti športové dejiny

Úvodné foto: Aj na také témy sa vtedy autor týchto riadkov rozprával okrem v tomto texte spomínaných aj s Ladislavom Pavlovičom, Emilom Zátopkom či Ing. Vojtechom Christovom. Robíme takú publicistiku v takej šírke a takých súvislostiach v našej krajine aj dnes? Ak áno, sám autor sa aj pri svojich 78. prežitých rokoch vlastných pádov a vstávaní prihlási zdokonaľovať v takej škole potrebnej pre naše životy: Osobne ju nazývam školou rodinnou, ktorá nám v praxi veľmi chýba a ani ju nepresadzujeme. Znova – Prečo? | Foto: osobný archív autora

Písať dnes o staroslávnych športových Aténach, anglickom Wembley, ale i slovenskom futbalovom vidieku, náš Hont nevynimajúc,   je úloha veľmi zodpovedná a náročná.  V jednotlivých obdobiach aj ostatných storočí sa v takom písaní musíme dotknúť napríklad burácajúcich bariér ešte škvarovej dráhy pre atlétov v americkej Kalifornii, v nórskom Osle či talianskom Ríme, tak isto ako sa dotýkali kedysi športoví kronikári aj staroslávnych Atén či futbalových štadiónov v čilských mestách Santiagu, vo Viňa del Mar, na brazílskej Maracane, budapeštianskom Népstadióne či moskovských Lužnikách, alebo na pražskom Strahove. 

Život mi dovolil dotýkať sa takej histórie prostredníctvom živých rozhovorov s univerzitnými profesormi telesnej výchovy, konkrétne počas môjho štúdia telesnej výchovy na UPJŠ v Prešove s Tomášom  Stejskalom či Michalom Belejom, najskôr však s mojim  prvým ročníkovým vedúcim na vysokej škole, skvelým československým reprezentantom v hádzanej mužov - Martinom Gregorom, alebo neskôr mnoho krát s najlepším futbalistom Európy v roku 1962, Josefom Masopustom, z armádnej Dukly Praha počas viacerých osobných rozhovorov  vo vtedajšom pražskom hotelovom zariadení Internacionál, ale i počas mnohých stretnutí s pánom docentom Jozefom  Venglošom, či hokejovým trénerom sovietskej zbornej , Viktorom Tichonovom, ktorý si pre moju maličkosť a môjho priateľa Jožka Rejdoviana z Banskej Bystrici našiel čas počas Majstrovstiev sveta v moskovskom Mytišti, známom to hokejovom komplexe v roku 2007. 

V sprievode Viktora Tichonova, jedeného z najúspešnejších a najuznávanejších hokejových trénerov všetkých čias, jedného z hlavných koučov Sovietskeho zväzu a klubu CSKA Moskva, ktorý položil základy modernej hernej taktiky a dominoval svetovému hokeju ( počas jeho pôsobenia získala sovietska "zborná" tri zlaté medaily na Zimných olympijských hrách (1984, 1988, 1992) a osem titulov majstra sveta) sme navštívili v Mitišči, na ich redakčnom pracovisku, aj našich redaktorov Jozefa Jarkovského zo Slovenského rozhlasu a Ivora Lehoťana z najstaršieho fungujúceho slovenského denníka Šport. 

Osobne som sa už v tom čase poznal a robil pre seba i slovenské katolícke rádio Lumen aj živé rozhovory s takými svetovými hráčskymi velikánmi svetového hokeja, akými boli okrem iných aj sovietski hokejisti  - Vladimír Petrov či Sergej Makarov. 

Prečo toto uvádzam v tomto článku? Hlavne preto, lebo aj takých som mal svojich osobných učiteľov pre prácu s históriou športu na základe ich skúseností a právd o športe vôbec. Preto som sa rozhodol približovať tak svoje životné presvedčenie i skúsenosti, že písať o dejinách toho - ktorého športu, som sa rozhodol aj na základe živých, osobných rozhovorov nielen s uvedenými vzácnymi osobnosťami svetového športu, ale i s podaktorými svetovými politikmi. 

Na základe toho i terajších MS vo futbale nesúhlasím, že politika nezasahuje do športu. Súhlasím preto napríklad s názorom Ing. Jaroslavom Šiškom, uznávaným slovenským futbalovým historikom, štatistikom a jediným oficiálnym zástupcom Slovenska v prestížnej Medzinárodnej federácii pre futbalovú históriu a štatistiku (IFFHS). Je známy predovšetkým ako dlhoročný kronikár a archivár spätý s futbalovým klubom už armádnej Dukly Banská Bystrica i terajšieho MFK Dukla Banská Bystrica. Od jari 2011 pôsobí ako oficiálny delegát a štatistik pre Medzinárodnú federáciu futbalových historikov a štatistikov (IFFHS), čím sa stará o uchovávanie a verifikáciu futbalových dát na Slovensku v globálnom kontexte. A práve on v slovenskom futbale verejne zhodnotil, že politika je matkou i macochou svetového športu. Súhlasím s ním aj na základe mojich osobných rozhovorov s dvojnásobným olympijským víťazom Albertom Juantorenom z Kuby či ďalšími, ktorých z priestorových dôvodov nebudem menovať. Radšej doplním, že toto všetko by nemohlo existovať, ak by sme sa nevenovali desaťročia aktívne aj športu vidieckemu, teda konkrétne aj na Honte, kde onedlho opustí grafické štúdio aj pripravovaná knižná publikácia: Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte. Aj tam sa dozvedáme o menách a priezviskách, ktoré motivovali terajšie žijúce generácie pre fair – play šport. 

Osobne som nedávno navštívil napríklad Jozefa Bernoláka, otca 15 ročného syna, ktorý dnes hráva futbal za U15 v Podbrezovej, hoci býva v Hontianskych Moravciach. Sám som sa desaťročia žurnalisticky venoval slovenskému mládežníckemu športu, kde nechýbajú ani moje historické zápisky pri výchove detí a mládeže pre futbal či šport, ten domáci v bývalej Československej republike, alebo aj na Slovensku. 

Už dávno, ešte za čias, keď vstupoval vďaka svojim prístupom do svetovej rozhodcovskej elity vo futbale Ing. Vojtech Christov z Vranova nad Topľou, som mal možnosť aj osobne sa rozhodcovsky podieľať ( s vtedajšou najvyššou rozhodcovskou kvalifikáciou vo futbale) na rozhodovaním žiackych futbalových zápasov, v ktorých hral napríklad vtedy ako žiak, terajší úspešný futbalový tréner slovenskej reprezentácie v kategórii do 21 rokov, Jaroslav Kentoš. Ich trénerom nebol nikto iný, než Ing. Vojtech Christov  

Aj dnes mi medzi hráčmi U15 herne veľmi imponuje už spomínaný Jozef Bernolák. Veľkým talentom bol aj jeho otec. Hráčsky obojživelník, ktorý začal s futbalom ešte na rodnej Orave. Narodil sa tam 22. februára v roku 1976 a už vtedy vynikal svojim futbalovým talentom. Rodičia, otec Jozef Bernolák a jeho manželka Gitka mali veľkú radosť, ktorá pramenila z detskej úprimnej radosti z hry s loptou, zvanou futbalová. Ale práve táto lopta má nie vždy v súčasnosti tie, pre komplexný futbalový rast, najpotrebnejšie móresy. Platilo to pred rokmi a platí a platí to zavše i dnes aj pri hokeji detí. Sledujú to dnes okrem pravidelných divákov i viacerí kronikári futbalu či hokeja detí po slovenskom vidieku. Zavše o tom aj verejne diskutujú, len o svojom videní práce s deťmi, nie vždy píšu, ba mnohí z hľadiska pedagogického či psychologického nepíšu nič. Aj o tom bude reč v obsahu uvádzanej knihy z hokeja na Honte, počínajúc Šahami. Dnes by v rozšírenejšom ponímaní mohol isto fundovane hovoriť a písať pedagóg v dôchodku, bývalý stredoškolský profesor, v minulosti na Honte známy futbalový a hokejový tréner, stredoškolský učiteľ telesnej výchovy Gymnázia v Šahách, Alexander Harna. 

Kto vie, ako by sa k takej publicistike, hlavne v rámci ekonomickej podpory postavili súčasné Ministerstvá školstva, športu a turizmu? Už známy slovenský športový publicista, uznávaný aj vo svetovom športe, Imrich Horňáček, ešte v 60. rokoch minulého storočia verejne uvažoval nad tým, akú úlohu zohrávajú športoví kronikári slovenského vidieka v športe. Ba popisoval, ako ťažká či ľahká je taká úloha? Čo si o tom myslí dnešný pisateľ kronikár, alebo ak chcete aj redaktor? A čo čitateľ? Nepauzuje taký obsah o športovaní detí a ich pedagogicko – psychologickom vedení taká pravidelná, možno aj knižná publicistika? Mám na mysli takú, ktorá bude v obsahu pretkávaná príkladmi z trénerskej praxe v daných oblastiach. Potrebná z hľadiska vnímania trénerských zručností a výchovno- zážitkových výsledkov práce trénerov s deťmi. Otázka môže stáť aj takto: 

Ako sa správame desaťročia z hľadiska pedagogicko - psychologických odborností na prepojenia protidrogovej prevencie, ktorá  nám dnes podľa mojej skromnej mienky ako jedného z autorov printového projektu Závislost v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, vyhľadávaného tak vtedajšími pedagógmi, psychológmi, rodičmi a mnohými pracovníkmi štátnych inštitúcií, dnes v takej kvalite ako bola vtedy, veľmi chýba? A hlavne, prečo  nám chýba v požadovanej kvalite? O nedostatočných platoch v tomto smere sa toho popísalo a diskutovalo na verejnosti mnoho. Prečo nediskutujeme verejne o tom, čo vo výchovno – vzdelávacom procese je zanedbávané v súčasnosti nie len v školskom roku v škole, ale aj v mimoškolskej práci s deťmi a mládežou?