Moje životné potulky atletickou chôdzou v Dukle Banská Bystrica

Text k úvodnej fotografii: Na ilustračnej fotografii majster Európy v atletickej chôdzi na 20 km trati Pavol Blažek so svojim prvým trénerom Ľudovítom Žambokréthym ( na snímke vpravo). Vraj, najlepší tréneri neučia športovca ako vyhrávať v atletickej chôdzi preteky. Učia ich ako zvládať v pretekárskej kariére a živote vôbec, úspešne prekážky.

Tí, ktorí čítajú moje žurnalistické príspevky, alebo sledovali či sledujú aj niektoré filmové dokumenty o armádnej Dukle Banská Bystrica dobre vedia, že som v Dukle pod Urpínom pôsobil v rokoch 1969 a 1970. Najviac vo funkcii výkonného práporčíka v hodnosti slobodníka. Ako tretí v poradí. Do tejto funkcie som bol preradený po zlomenom a dlhodobo liečenom členku. Pri rehabilitácii mi najviac pomáhal vtedajší známy masér, slúžiaci v tej istej Dukle tiež ako vojak základnej služby, Anton Brezovan. Mám v živej pamäti množstvo kvalitných i talentovaných futbalistov, ktorí v armádnej Dukle Banská Bystrica pôsobili, ale aj zaujímavých športovcov z iných športových odvetví. Potvrdzuje to obsah viacerých kníh. Spomeniem napríklad knihy Naša Dukla pod Urpínom, Cesta na Olymp, Slzy zlata z divokej vody, Futbaloví anjeli a démoni, ale mohol by som menovať i názvy viacerých televíznych dokumentov. Pri ich tvorbe sme v tvorivých kolektívoch čerpali väčšinou z príbehov zaujímavých športových osobností. Boli medzi nimi napríklad Ján Železný, Michal Martikán, Elena Kaliská, Jožko Pribilinec, Matej Tóth, ale i ďalší.

Nie len futbal, ale i iné športy boli blízke môjmu naturelu. Zaujímavé však boli moje živé dotyky s armádou už pred rokom 1969, kedy som ako študent spolupracoval napríklad s okresnými Zemplínskymi novinami v Michalovciach či oslovoval viacerých žijúcich priamych účastníkov II. svetovej vojny. Možno aj preto, že mi v Nižnom Hrušove, kde som drel detské nohavice, utkveli v pamäti živé slová vtedajšieho rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Mríza, ktorý mi pri tvorbe knižného dokumentu Náš Nižný Hrušov ešte na sklonku svojho života okrem iného na fare v dedinke Slovenská Kajňa, kde pán dekan ako kňaz pôsobil povedal: „Učme sa z minulosti, žime prítomnosťou, lebo potrebujme modelovať budúcnosť.“

Stalo sa. Najviac som sa v detstve učil od vlastných rodičov s robotníckym profilom. Tak otec, ale aj mamka nepotrebovali potlesk na schôdzach, boli svojimi životmi a chudobou vychovávaní v tichu ľudských sŕdc. Takej statočnosti a hlavne skutočnej ľudskej pravdy sa mi dostávalo aj neskôr. Predovšetkým v 60.rokoch minulého storočia. Tak od skutočných hrdinov II. svetovej vojny, ale i zásluhou viacerých športových osobností z armádnej Dukly Banská Bystrica.

K tým majetkovo chudobným, ale ľudsky bohatým patril tiež robotník Juraj Béreš z Nižného Hrušova, ktorý vpadol do ruského zajatia a dostal sa tam do zajateckého tábora až pri Kaspickom mori. Odtiaľ sa ako priamy účastník v bojoch o Duklu vrátil s viacerými spolubojovníkmi po rokoch znova na rodnú hrudu. Z nich sa po mojich zvedavých otázkach stala dobrá desiatka vlastne spolutvorcami plnenia mojich snov a túžob milovať v bežnom živote statočnosť, ľudské dobro a chrániť si pokoj na duši. Možno aj preto, že som v mladosti obdivoval a dokonca ľubil úžasne kone som si čoraz viac začal vážiť aj ľudí s prirodzenou emočnou inteligenciou. Prejavuje sa to vo mne aj teraz, keď počúvam zo súčasných médií aká skvelá je dnešná atletika. Osobne ma veľmi v minulosti, ale i neskôr keď pôsobili v Dukle zaujímali talentovaní jednotlivci.

Mojim prvým spolubývajúcim v armádnej Dukle bol absolvent vysokej školy a reprezentant Československa v atletickej chôdzi Ladislav Paŕízek a vôbec prvým , koho som cestou na armádnu Duklu stretol bola dnešná skutočne nezastupiteľná legenda armádnej Dukly, osobnosť Juraja Benčíka. Aj zásluhou iných som sa postupom môjho života veľa dozvedel o atletickej chôdzi. Nebolo tomu inak ani v čase, keď som v armádnej Dukle Banská Bystrica pracoval ako vedúci marketingovej skupiny.

Juraja Benčíka som stretol osobne po prvý raz v rýchliku z Prahy do Banskej Bystrici, kde ma prevelili z trestnej roty Prachatíc po mojej účasti na armádnych majstrovstvách Československa v cezpoľnom behu v roku 1969. Tých som sa ako vojak základnej služby tiež ako mladý atlét osobne zúčastnil. Konali sa v Benešove pri Prahe. Vedľa tamojšieho zámočku na Konopišti. Prečo to takto s odstupom toľkých desaťročí píšem? Atletická chôdza ma tak oslovila, že ju sledujem desaťročia svojim vnútrom na základe už v tomto článku priblížených skutočností. Napríklad aj s Pavlom Blažekom som na pracovisku v Dukle Banská Bystrica viedol množstvo rozhovorov na témy atletickej chôdze, lebo sme sedeli spolu v jednej kancelárii Armádnej Dukly Banská Bystrica. Dokonca som sa tak s ním, ako aj Jurajom Benčíkom stretával tiež na známom a vo svete atletickej chôdzi vyhľadávanom medzinárodnom podujatí Dudinskej päťdesiatky, ktorú som dokonca v niektorých jej ročníkoch v Dudinciach aj komentoval.

Preto je tu dnes tiež moja druhá vážna otázka? Kto dnes vlastne v súčasnej vojenskej Dukle Banská Bystrica trénuje resp. je v tabuľke zamestnaných vedený ako tréner atletickej chôdze?

Sledoval som po ukončení tohtoročných ME na TA3 tlačovú besedu, ktorej sa zúčastnil aj pán Peter Korčok, terajší prezident SAZ a z jeho úst tam odznelo, že sa na tohtoročných ME v Anglicku zle umiestnil najmä Dominik Černý. Do dnešných dní som nečítal nikde, prečo sa tak stalo? Veď podľa mojej skromnej mienky som práve jeho, teda Dominika Černého, tipoval na základe jeho výsledkov prinajmenšom v desiatke najúspešnejších. Kladiem si otázku, prečo práve atletická chôdza, ktorá bola prostredníctvom Československa a neskôr Slovenskej republiky dlho výstavnou sieňou atletickej chôdzi sveta, klesá do úpadku? Isto, budem sa na to pýtať aj iných. Viete prečo? Lebo mňa sa na to pýtajú aj viacerí moji čitatelia, z ktorých mnohí navštevujú pravidelne aj vyhľadávané Kúpele Dudince? Odpovedám im zatiaľ – neviem vám to vysvetliť. Pýtajte sa zodpovedných. Z terajšieho vedenia vojenskej Dukly Banská Bystrica a Slovenského atletického zväzu. Osobne sa verejne aj pre také výsledky v atletickej chôdzi na Slovensku dnes dištancujem ako 76 ročný dôchodca publikovať toto, čo všetko medzi športovým národom odznieva v súvislosti s dnešnou vojenskou Duklou v Banskej Bystrici. Nie som jej ani sudcom, nebudem ani žiadnym insitným novinárom, lebo na takú profesiu nemám ani vzdelanie a vzhľadom na dobré ovládanie pravdivej histórie armádnej Dukly nielen pod Urpínom nechcem mať dnes v súvislosti s týmto súčasným projektom športu žiadne spojenie.

Vysoko si vážim, odznak, ktorý mi udelili ako jedinému žijúcemu novinárovi z Českej a Slovenskej republiky, na oslavách 70. výročia vzniku Armádnej DUKLY v Dome armády v pražských Dejviciach. Vnímam ho ako kompas morálnej sily nepretvárať dejiny športovej Dukly tak, aby vyhovovali len úzkej skupine ľudí v tejto našej krásnej vlasti. Dosť dôvodov na to, aby moji čitatelia pochopili, prečo taký obsah článku aj po tohtoročných oslavách 82. výročia SNP práve pod historickým Urpínom.