Pravda najviac oslobodzuje, tvrdí 80-ročný jubilant Ing. Ján Zekucia
„Ja som sa vlastne narodil o 2 dni skôr, než ma zapísali do matriky a vystavili môj rodný list. Doma mi povedali, že som sa narodil 26. augusta 1946. Len otcova mamka, moja babička, ma išla zapísať, vraj pre nával robôt v rodine poľnohospodára, na matriku až 28. augusta 1946 ako povojnové dieťa, ktoré začalo naháňať to malé guľaté čudo s názvom futbal pri pasení kráv na priľahlých lúkach a pasienkoch Hornádu. Naháňal som ho spolu najčastejšie s Milanom Fukerom, Milanom Hamráčkom, Ďurom Hamráčkom i ďalšími. Neskôr to bolo v organizovanom dorasteneckom futbale. V prvoligovom doraste, do ktorého ma preradili ako 15-ročného, ma trénoval Jozef Vysopal. Bývalý stopér Lokomotívy Spišská Nová Ves. Vzdelaný a zásadový človek. V ligovom doraste som toho veľa nenahral, „ostaršili“ ma, aby som už ako 16-ročný mohol hrávať II. ligu za dospelých v drese Lokomotívy Spišská Nová Ves. Pamätám sa dobre, že svoj prvý zápas som medzi dospelými odohral v Košiciach na Lokomotíve a hral som na ľavého krídelníka Fera Šnýra,“
– zaspomína s odstupom množstva prežitých rokov, aby podotkol a zvýraznil:
„… a náš dorastenecký tréner pán Vysopal priviedol medzi prvoligistov aj skvelého Jána Kozáka st., neskôr úspešného futbalistu – reprezentanta Československa, ba aj Paľa Ondíka, ktorý brankársky vyrastal v Spišskej Novej Vsi, aby sa neskôr zapísal vďaka futbalu do Guinnesovej knihy rekordov. V I. československej futbalovej lige odohral ako jediný na svete iba 1 minútu. V drese Dukly Banská Bystrica. V drese tej Dukly, kde som ja ako absolvent vysokoškolského štúdia tiež vojenčil. Spolu napríklad s Ferom Hoholkom, slávnym krídelným útočníkom VSS Košice, Florom Štefančinom z Bardejova, ktorý vyhral s Masopustom ako trénerom aj slávny turnaj v talianskom Viareggiu a ďalšími. Hej, s tým Josefom Masopustom, čo bol v roku 1962 vyhlásený za najlepšieho futbalistu Európy. Keď som ako absolvent najskôr narukoval do pražskej Dukly, robil tam spolu s Brumovským asistenta ďalšiemu slávnemu trénerovi Jaroslavovi Vejvodovi.“
Ing. Ján Zekucia má históriu 60. a 70. rokov minulého storočia medzi prvoligovými hráčmi na prvoligových štadiónoch hráčsky prežitú. Vtedajší známy športový redaktor pražského Sportu, Karel Černoch, o ňom v jednom článku napísal, že Ján Zekucia hrá pravdepodobne futbal 21. storočia. On totiž hrá už dnes veľmi tvrdo, asi sa v 21. storočí bude hrať futbal v železnom brnení. Keď sme mu to pri očakávaných oslavách jeho osemdesiatin po čase znova raz prečítali. Iba sa usmial aby hlasito vyriekol:
„Futbal, ten kvalitný, sa hrá aj dnes s plným nasadením. Hej, bol som v obrane tvrdý, nekompromisný. Štartom na loptu som bol ostrý ako britva. Mal som skvelú kondíciu. Do AC Nitra som nastúpil hrať, keď som zmaturoval na Strednej poľnohospodárskej škole technickej v Spišskej Novej Vsi v roku 1966. V pamätnom futbalovom ročníku 1970/1971 sme postúpili s Nitrou do I. ligy. Bol to v histórii Nitry len 2. postup medzi najlepších, v tom čase vo vyspelom, aj futbalovom, Československu. Celkom som hral v drese Nitry futbal 5 rokov. Až kým ma tréner, pán František Skyva nepresvedčil, aby som prišiel posilniť vtedajšiu Detvu, ktorá hrala vtedy najvyššiu slovenskú futbalovú súťaž – I. slovenskú národnú futbalovú ligu.“
– boli ďalšie zaujímavé slová Jána Zekuciu. Čo slovo to meno a priezvisko, čo slovo, to kus histórie. Napriek tomu sa neodvážime tvrdiť, že píšeme vďaka Ing. Jánovi Zekuciovi futbalové dejiny AC Nitra. Rovnako nie ani bývalej futbalovej Detvy či niekdajších futbalových Šiah na juhu Slovenska, o ktorých Ing. Ján Zekucia hovorí aj toto:
„Vieš, mal som ukončené vysokoškolské štúdium, príroda a poľnohospodárstvo mi ostali blízke na celý život. Po 2 rokoch pôsobenia v Detve ma zamestnali v JRD Červená zástava v Šahách. Nebudem hovoriť vymyslené či poprekrúcané mená a priezviská, ani vymyslené historky o futbale. Do Nitry som prišiel hrať futbal, keď tam hrala ešte stará garda AC Nitra: Jozef Fojtík, Vilo Padúch, Viliam Kubačka, Michal Dobaj a ďalší. Neskôr som hrával s Vladimírom Szabom, ktorého prezývali Sarti (podľa slávneho talianskeho brankára Giulianiho Sartiho), Danielom Ižoldom, Júliusom Porubským, Stanom Dominkom, Lacom Michálekom, Fedorom Štarkem, Františkom Švecom, Vladom Ternénym, Františkom Halásom, Ivanom Hornom, Dušanom Šrámekom, ale i ďalšími, v pražskej Dukle som pár mesiacov trénoval spolu s hráčmi Dvořákom, Samekom, Bendlom, Jozefom Móderom, Ivanom Hrdličkom, Zdenkom Nehodom a znova i ďalšími. Hej, čo meno, to futbalový pojem. Potom ma preradili do Dukly Banská Bystrica, tam bol v tom čase trénerom Ľubomír Škvarenina a okrem iných som tam mal spoluhráčov Fera Hoholka a Flora Štefančina, hrávali tam vtedy napríklad aj Miro Kovařik, Pavel Michálik, Janko Ilavský, Karol Šulgan, Pavol Hudcovský a znova ďalší. V Detve, do ktorej som prišiel v roku 1972, hrávali Kondrlíkovci Vlado a Július, Jozef Šálka, Mikuláš Czingel, rovnako veľa futbalistov, ktorí úprimne ľúbili futbal, obliekalo aj modro-biele dresy Slovana Šahy. Spomenúť môžem napríklad Vladislava Ligača, Tiladára Tótha, dr. Kolomana Ballu, Františka Burcela, Jána Konca, Gaba Urbana, Štefana Urbana, nech mi prepáčia ostatní, že hlavne z priestorových dôvodov, neuvediem aj ostatných. I keď, a to zdôrazňujem, na naše zápasy chodilo aj v Šahách množstvo divákov. Napríklad, keď sme hrali v krajskom majstrovstve s Levicami, prišlo do Šiah na futbal aj 3 000 priaznivcov futbalu. Ale v Šahách sme hrávali aj hokej. Ech, to boli časy… Natrvalo sa patrí pospomínať najznámejších, športu oddaných ľudí zo Šiah, ku ktorým patrili i hokejoví patróni a protagonisti, spolutvorcovia dejín: Jimmy Lovy, Alexandre Harna, Gustaffson alias Gustáv Socháň, Laco Ligač, ale aj hokejisti, ktorí Šahy prichádzali hráčsky posilniť zo Zvolena, napr. Jano Filo, Milan Supuka, Majo Engler, brankár Jožko Machay a iní. Spomenúť sa patrí aj vzácne športu, a Šahám, oddané osobnosti: Jána Frascha, brankára futbalu Ondreja Kováča, Jána Kutníka, škoda, že už nežijú funkcionári, napr. Július Harna, ale napríklad i sponzor Ladislav Frenko. Mal mäso – výrobňu a z družstva sme zavše dostali na „koštovku“, zvyčajne po víťazstvách či už futbalových, alebo hokejových, aj víno. Nevyslovujem tie mená a priezviská ako súčasť profesionálne napísanej histórie. Skôr je to moja vďačnosť všetkým, s ktorými som mohol či už futbal, alebo aj hokej hrať.“
Ing. Ján Zekucia by najradšej vyzdvihol všetkých, ktorí v sebe so športom, ale i bežnom živote nosili, a stále nosia, kus ľudského dobra. Do športových knižných fondov nikdy nepribudnú všetci. Keď sme napríklad 27. augusta 2021, išli v aute z futbalových osláv bývalej Nitry do našich krásnych Dudiniec domov, v aute odznelo z jeho úst tiež odznelo, že skloniť sa je vždy potrebné i pred čitateľmi takých spomienok. Tvrdil, že nečítať a nespoznávať hlbšie svoju minulosť znamená nežiť len existovať.
Poznanie, šírenie skutočnej pravdy, je podporou toľko omieľanej slobody. Zavše aj v čase neslobodna. Pravda najviac oslobodzuje, literárne fakty zo športu, futbalu zvlášť, však napriek tomu ostávajú zapadnuté zväčša prachom nepotrebnosti. Len v čase jubileí si ich občas, aj za cenu nepresností, zvykneme oživovať.
Nuž, Janíčko náš milý, prajeme Ti aj touto cestou za všetkých, ktorých sme tu spomínali i nespomínali, aj za futbalových fanúšikov, k Tvojim 80. narodeninám veľa zdravia a ešte veľa rokov Tvojho neutíchajúceho pozitívneho pohľadu na svet, pokoj na duši a radosť zo života!
....vraj život potvrdzuje, že dnešok je žiakom včerajška. Foto: archív autora článku
