Vitajte v regióne Hont info@regionhont.sk
toth

Úvodné foto: Matej Tóth z VŠC Dukla Banská Bystrica s celým svojim realizačným tímom pracoval iste počas prípravného obdobia na každom detaile svojho chodeckého rytmu i štýlu realizácie atletickej chôdza. Náš spolupracovník s fotoaparátom bol tiež pri tom. | Foto: Ján Miškovič

O Dudinskej päťdesiatke trochu inak: Kto bol tvojím športovým vzorom?

29.10.2020 378 x

Veľmi dobre, ba výborne, pripravili organizátori 39. ročník Dudinskej päťdesiatky napriek prekážkam, ktoré spôsobil Covid 19. A to aj vďaka živému internetovému vysielaniu pretekov, na ktorých nádherným výkonom splnil limit na OH do Japonska momentálne najúspešnejší aktívny pretekár v atletickej chôdzi na svete, príslušník Vojenského športového centra Dukla v Banskej Bystrici, Matej Tóth.

Keď som sledoval priebeh 39. ročníka Dudinskej päťdesiatky prostredníctvom obrazovky a uvidel pri trati v rozhovore Ing. Júliusa Nyarjása s bývalým úspešným reprezentantom svojej vlasti v atletickej chôdzi, vtedy i armádnej Dukly, dnes funkčným ohnivkom športu súčasnej vojenskej Dukly pod Urpínom - Milošom Bátovským, všeličo mi preletelo mysľou.

Na jednej strane takmer nový marketing súčasnej Dudinskej päťdesiatky, na strane druhej napríklad 27 zorganizovaných ročníkov Dudinskej päťdesiatky v mestečku nášho svojrázneho a nenahraditeľného Hontu, keď bol športovým riaditeľom podujatia práve Ing. Július Nyarjás. Ak ma moje redakčné zápisky neklamú, najväčšie zásluhy na vzniku Dudinskej päťdesiatky má známy trénerský mág svetovej atletickej chôdze Juraj Benčík a jeho spolužiak, ešte zo strednej školy v Trnave, Milan Belko. Mimochodom, tiež v mladosti aktívny pretekár v tomto športe. 

Sága rodu atletickej chôdze v podmienkach Slovenska má bohatú tradíciu. Keďže si v živote vážim ľudí pracovitých a život mi stále dovoľuje tešiť sa z ich celospoločenského poslania i úspechov, nepokoj hľadania neprebádaného ma zavše v rozpoložení mysle zvádza rozprávať aj o neúspechoch iných. Dnes na to mám vlastný recept ako ďalej, keď aj občas myšlienkami prehodím, ako by som sa zachoval sám pri chybách iných, ak by som aj verejne prehodil čo-to o druhých aj z oblasti slovenskej atletiky, aby to bolo pestrejšie, pikantnejšie. Ale práve vtedy radšej zamierim do vlastného srdca. Z prachu nepotrebného sa snažím vyhrabávať vlastné pády, poklesky, slabosti a hriechy. 

Ani týmto príspevkom nebudem nikoho súdiť. Múdrejší na tomto svete svojimi životmi dokázali, že dať sa dohromady, je začiatok. Vydržať pohromade je pokrok. Spolupracovať je úspech. A ten úspech je znova tu. Aký veľký, zhodnotí čas, najspravodlivejší sudca i lekár.

Možno spomienky na obdobie spred vyše 30 rokov v Soule, možno neopísaná a svetu neponúknutá radosť slovenských špičkových chodcov, fanúšikov v brazílskom Riu spred štyroch rokov a možno už dávnejší rozhovor s mladým adeptom atletickej chôdze ma donútili listovať v novinárskom bloku a dať vzácnej čitateľskej verejnosti doposiaľ veľmi málo  publikované.

Opýtal som sa pred rokmi žiaka deviatej triedy Základnej školy v Badíne, v tom čase päťnásobného majstra Slovenskej republiky v tejto vekovej kategórii, Patrika Nemčoka, kto je jeho športovým vzorom. Odpovedal pohotovo, s radosťou, úprimne:

„Kto iný? Olympijský víťaz Matej Tóth!“

Roky dávno predtým som podobnú otázku položil aj Matejovi Tóthovi. Bolo to v čase, keď sa tvrdým, poctivým tréningom a vlastnou zodpovednosťou k športu a životu iba predieral k svetovým výšinám v atletickej chôdzi. Vtedy na otázku:

„Maťko, kto je pre teba chodeckým športovým vzorom?" odpovedal:

„Olympijský víťaz zo Soulu Jozef Pribilinec.“

Keď som tú istú otázku položil Jozefovi Pribilincovi pri písaní vôbec prvej knižnej publikácie o histórii Dukly Banská Bystrica pod názvom: Naša Dukla pod Urpínom, okrem iného zareagoval:

„...tréner Benčík má jednu veľkú prednosť. Vedel, čo na mňa platilo. Dokázal ma vytočiť tak, že som bol schopný v pretekoch trhať asfalt.“

S odstupom rokov som sa mu počas chodeckých pretekov na Horehroní v Bacúchu prihovoril takto: „Nuž, Jožko, bez filozofie, tvrdohlavosti, tou tvojou mäkkosťou, ku ktorej si sa priznal, keď sme písali článok do jednej knihy pod názvom: My sme bojovali za hymnu, národ, dnes bojujú za peniaze. Prezradíš verejne, kto bol, vlastne tvojím športovým vzorom?

Hodil na mňa najskôr skúmavý pohľad, aby v momente úsečne povedal:

„Juraj Benčík. Sám robil vrcholovú atletickú chôdzu a víťazil. Keď sa stal trénerom, veľmi mi pomohol víťaziť nad skvelými súpermi Nemcom Ronaldom Weiglom, ktorý získal na OH, MS a vo Svetovom pohári celkom 7 medailí, Talianom Mauriciom Damilanom i ďalšími, ktorí v tom čase tvorili svetovú špičku v atletickej chôdzi.“

Nuž a čo povedal na moju otázku: 

„Kto bol tvojím športovým chodeckým vzorom?" samotný Juraj Benčík?

„Samozrejme, že v úplných začiatkoch môj prvý tréner, prvý reprezentant Československej republiky v tomto druhu športu zo Slovenska, Jozef Burcl. Keď som sa dozvedal viac o športovej chôdzi z minulosti, začal som sa zoznamovať s úspechmi Josefa Doležala z Prahy a ako dorastenec som mal úžasný rešpekt a úctu k Alexandrovi Bílkovi. Ale ty si predsa do svojej knižky napísal správne a pravdivo, že už v mladosti, keď som navštevoval v Trnave strednú školu, som sa hral na Gaba Zelenaya a pred očami mi bol stále olympijský víťaz Golubničij z vtedajšieho Sovietskeho zväzu...“

Keď to dopovedal, usmial sa. Cítil som, že zo spomienok mal radosť. Neviem či takú, akú prezentoval spolu so svojimi úspešnými bývalými reprezentantmi Emilom Ruščákom, Jožkom Sabom, Milošom Bátovským, ale i bratmi Žambokrétiovcami tesne po skvelom triumfe Maťa Tótha na OH v Rio de Janeiro, keď Maťo prešiel víťazne cieľom a oni začali zvoniť, hlasno spievať to známe Slovenskóóó, Slovenskoóóó! Pre ostatných hrdý a skvelý chorál, ktorého režisérom bola úžasná radosť z úspechu, reč a prejav toho, čo cítili vo svojich srdiečkach.

„Radosť a neformálna oslava spôsobili, že sa Brazílčania i príslušníci iných národov chceli fotografovať práve s nimi. Pochopili, že patria k Matejovi Tóthovi.“

Niečo podobné sme cítili mnohí v sobotu 24. októbra toho roku, keď v cieli 39. ročníka Dudinskej päťdesiatky namerali pozorní rozhodcovia najlepší tohoročný svetový výkon v atletickej chôdzi na 50 km, ktorý znie: 3:41:15! Splnený olympijský limit na OH do Japonska. Aj na podujatí prítomný prezident SOV Anton Siekel mal z toho úžasnú radosť. 

Zrazu sa aj napriek nástrahám a zložitostiam Covidu 19 začali v momente šíriť Slovenskou republikou namiesto zatrpknutosti, kritiky, obviňovaniu, zloby, nenávisti, neprajníctva ľudské dobro, radosť, štedrosť, vďačnosť, láska. To, čo sa nedá kúpiť a ani predať. Napriek tomu, že znova budeme možno prežívať svoje bolesti, možno utrpenie, niečo, čo môže očistiť, zoceliť a urobiť nás lepších. 

Moja maličkosť medzi takých, ktorí dokázali odovzdať zo svojho srdiečka veľa úprimného a užitočného pre úspešnosť a vysokú športovo-spoločenskú kvalitu Dudinskej päťdesiatky, okrem už spomenutých, radí v súvislosti s históriou úspešnej Dudinskej päťdesiatky aj Jozefa Bociana, Jána Ferjančíka, Slavomíra Brzu, Štefana Pokľudu, Petra Korčoka, Pavla Szikoru, Pavla Blažeka, Roman Mrázka, ale trebárs i tých, ktorých prístupy k 39. ročníku Dudinskej päťdesiatky boli skryté v partnerských či sponzorských logách podujatia.