Keď múdrosť, odhodlanie. vďačnosť a pravda píšu dejiny
Úvodné foto: Svoj najväčší úspech dosiahol Jozef Pribilinec ( na snímke vľavo) na olympijských hrách v Soule, 23. septembra 1988, keď prišiel do cieľa s trojsekundovým náskokom pred reprezentantom NDR Rolandom Weigelom, časom 1:19:57 hod. vytvoril nový olympijský rekord. Po návvrate do rodnej vlasti absolvoval stovky zaujímavých rozhovorov so svojim trénerom Jurajom Benčíkom (vpravo) tak po mnohých víťazstvách na svetovej atletickej scéne, ale aj po celej vtedajšej Československej republike. Históriu oboch v armádnej Dukle Banská Bystrica budú sotva podaktorí pretvárať na svoju nôtu. | Foto: osobný archív autora článku
Sága rodu atletickej chôdze v podmienkach Slovenska má bohatú tradíciu. Dočítal som sa o tom aj v knihe Všetko o chôdzi od autorov Petra Korčoka a Martina Pupiša. Obaja mi spolu venovali túto zaujímavú knihu dňa 25. marca 2006 Keďže si v živote vážim ľudí pracovitých a život mi stále dovoľuje tešiť sa z ich celospoločenského poslania i úspechov na tejto planéte, nepokoj hľadania neprebádaného ma zavše v rozpoložení mojej nepokojnej mysle zvádza písať dobrých 5 desaťročí práve o úspechoch iných. Dnes na to mám vlastný recept ako ďalej, keď aj občas myšlienkami prehodím ako by som sa zachoval sám hlavne pri vlastných chybách. Čuduj sa svete, po vyše 24 ročnom živote na Honte, čo užitočné by sa patrilo zaknihovať o histórii zaujímavých životných postojov o iných..
Ani týmto príspevkom nebudem súdiť nikoho. Múdrejší na tomto svete svojimi životmi dokázali, že dať sa dohromady, je začiatok. Vydržať pohromade, je pokrok. Spolupracovať, je úspech. A ten úspech je znova vďaka realizácii ľudskej múdrosti opakovateľný. Často aj v silnej zahraničnej konkurencii. Aký bol či stále je ten úspech veľký, zhodnotí najlepšie čas, najspravodlivejší sudca i lekár.
V prípade atletickej chôdze a existencii Dudinskej päťdesiatky to môžu byť spomienky na obdobie spred vyše 30 – tich rokov v Soule, možno neopísaná a svetu neponúknutá radosť slovenských špičkových chodcov, fanúšikov v brazílskom Riu spred niekoľkých rokov a možno už dávnejší rozhovor s mladým adeptom atletickej chôdze ma donútili listovať v novinárskom bloku a dať vzácnej čitateľskej verejnosti doposiaľ veľmi málo publikované na ľudské zamyslenie sa. Je potrebné v písaní histórie o armádnej Dukle v Banskej Bystrici vážiť si a rešpektovať aj dnes v jej vedení ľudskú skúsenosť, pre naše životy múdru profesionalitu, hlavne tú pozitívnu napríklad z oblasti práve atletickej chôdze. Na stupňoch funkcionárskych, trénerských i v práci s talentovanou mládežou. Je dobre nevšímať si vzácne talenty z pohľadu ďalšieho ich športového rastu v tejto disciplíne u tých, ktorí nás tohto roku tiež úspešne reprezentovali na ME v mládežníckych disciplínach?
Namiesto odpovede vlastnej sa prihováram znova otázkami a odpoveďami pre tých a od tých, ktorí si také otázky zaslúžili svojimi životmi.
Opýtal som sa pred rokmi žiaka deviatej triedy Základnej školy v Badíne, v tom čase päťnásobného majstra Slovenskej republiky v tejto vekovej kategórii, Patrika Nemčoka, kto je jeho športovým vzorom? Odpovedal pohotovo, s radosťou, úprimne:
„Kto iný?! Olympijský víťaz Matej Tóth!“
Roky dávno predtým som podobnú otázku položil aj Matejovi Tóthovi. Bolo to v čase, keď sa tvrdým, poctivým tréningom a vlastnou zodpovednosťou k športu a životu iba predieral k svetovým výšinám v atletickej chôdzi. Vtedy som mu položil túto otázku:
„Maťko, kto je pre teba chodeckým športovým vzorom? On mi vtedy odpovedal:
„Kto iný môže byť? Olympijský víťaz zo Soulu Jozef Pribilinec.“
Keď som tú istú otázku položil Jozefovi Pribilincovi pri písaní vôbec prvej knižnej publikácie o histórii Dukly Banská Bystrica pod názvom : Naša Dukla pod Urpínom, okrem iného zareagoval:
„…tréner Benčík má jednu veľkú prednosť. Vedel čo na mňa platilo. Dokázal ma vytočiť tak, že ja som bol schopný v pretekoch trhať asfalt.“…
S odstupom rokov som sa mu počas chodeckých pretekov na Horehroní v Bacúchu prihovoril takto: „ Nuž, Jožko, bez filozofie, tvrdohlavosti, tou tvojou mäkkosťou, ku ktorej si sa priznal, keď sme písali článok do jednej knihy pod názvom: My sme bojovali za hymnu, národ, dnes bojujú za peniaze. Prezradíš verejne, kto bol, vlastne tvojim športovým vzorom?
Hodil na mňa najskôr skúmavý pohľad, aby v momente úsečne povedal:
„Juraj Benčík. Sám robil vrcholovú atletickú chôdzu a víťazil. Keď sa stal trénerom, veľmi mi pomohol víťaziť nad skvelými súpermi Nemcom Ronaldom Weiglom, ktorý získal na OH, MS a vo Svetovom pohári celkom 7 medailí, Talianom Mauriciom Damilanom i ďalšími, ktorí v tom čase tvorili svetovú špičku v atletickej chôdzi.“
Nuž a čo povedal na moju otázku:
„Kto bol tvojim športovým chodeckým vzorom?“ samotný Juraja Benčík?
„Samozrejme, že v úplných začiatkoch môj prvý tréner, prvý reprezentant Československej republiky v tomto druhu športu zo Slovenska, Jozef Burcl. Keď som sa dozvedal viac o športovej chôdzi z minulosti, začal som sa zoznamovať s úspechmi Josefa Doležala z Prahy a ako dorastenec som mal úžasný rešpekt a úctu k Alexandrovi Bílkovi, Ale ty si, predsa, do svojej knižky napísal správne a pravdivo, že už v mladosti, keď som navštevoval v Trnave strednú školu, som sa hral na Gaba Zelenaya a pred očami mi bol stále olympijský víťaz Golubničij z vtedajšieho Sovietskeho zväzu…“
Keď to dopovedal, usmial sa. Cítil som, že zo spomienok mal radosť.
Neviem či takú, akú prezentoval spolu so svojimi úspešnými bývalými reprezentantmi Emilom Ruščákom, Jožkom Sabom, Milošom Bátovským, ale i bratmi Žambokrétiovcami tesne po skvelom triumfe Maťa Tótha na OH v Rio de Janeiro, keď Maťo prešiel víťazne cieľom a oni začali zvoniť, hlasno spievať to známe Slovenskóóó, Slovenskoóóó! Pre ostatných hrdý a skvelý chorál, ktorého režisérom bola úžasná radosť z úspechu, reč a prejav toho, čo cítili vo svojich srdiečkach.
„Radosť a neformálna oslava spôsobili, že sa Brazílčania i príslušníci iných národov chceli fotografovať práve s nimi. Pochopili, že patria k Matejovi Tóthovi.“ Boli slová trénerského mága Juraja Benčíka
Niečo podobné sme cítili mnohí v sobotu 24. októbra 2020, keď v cieli 39. ročníka Dudinskej päťdesiatky namerali pozorní rozhodcovia vtedajší najlepší svetový výkon Matejovi Tóthovi v atletickej chôdzi na 50 km., ktorý znel: 3:41:15! Splnený olympijský limit na OH do Japonska. Aj na podujatí prítomný prezident SOV Anton Siekel mal z toho úžasnú radosť.
Zrazu sa aj napriek nástrahám a zložitostiam COVIDu 19 začali v momente šíriť Slovenskou republikou namiesto zatrpknutosti, obviňovaniu, zloby, nenávisti, neprajníctvu, pretvárky a verejného klamstva znova raz ľudské dobro, radosť, štedrosť, vďačnosť, láska, profesionalita a pravda! To, čo sa nedá kúpiť a ani predať. Už vtedy, spoznávajúc svetské životy som do jedného svojho článku napísal: Napriek tomu, že znova budeme možno prežívať svoje bolesti, možno utrpenie, namiesto toho čo môže očistiť, zoceliť a urobiť nás lepších aj v samotnej atletickej chôdzi. Náš národ slovenský si to v súčasnej banskobystrickej Dukle nezaslúži?!
Skutočne potrebujeme v súčasnosti prostredníctvom našej Dukly pod Urpínom pretvárať negatívami jej bohaté pravdy, ktoré pod značkou Dukla z iných sfér života prinášali aj radosť pokolení, skutočnú masovú oslavu športovej profesionality a ľudského dobra pre drvivú väčšinu slovenského národa?
Moja maličkosť medzi takých radí, ktorí dokázali odovzdať zo svojho srdiečka veľa úprimného a užitočného pre úspešnosť a vysokú športovo- spoločenskú kvalitu Dudinskej päťdesiatky okrem už spomenutých, v súvislosti s históriou úspešnej Dudinskej päťdesiatky aj pánov Jozefa Bociana, Jána Ferjančíka, Slavomíra Brzu, Štefana Pokľudu, Petra Korčoka, Pavla Szikoru, Pavla Blažeka, Roman Mrázka, ale trebárs i tých, ktorých prístupy k 39. ročníku Dudinskej päťdesiatky boli skryté v partnerských či sponzorských logách podujatia.
Znova sme sa pozerali na zvláštnosť, krásu a zmysluplnosť loga Kúpeľov Dudince a.s., loga Oblastnej organizácie cestovného ruchu v Dudinciach, ale aj erbu mesta Dudince i ďalšie, ktoré zostali zachytené pozornými kamerami a približované pozorným a prajným ľuďom dobra a pokoja na srdci. Je dobre, že pri tom mohli byť i žičliví ľudia aj zo Spoločnosti slovenských velikánov. Športovej agentúry Dukla či už na verejnosti dnes známeho portálu Región Hont. Aj také historické pravdy nezabudli písať skvelé osobnosti Dukly pre náš slovenský národ. Tým s nepokojom v duši tiež i z pozície vedenia súčasnej Dukly Banská Bystrica dávať svetu terajšie postoje Dukly nielen k mestu pod Urpínom ale i vysoko talentovaným mladým pretekárkam a pretekárom z atletickej chôdze napríklad aj na nedávnych ME do 18 rokov.
Jedna pravda platí stále, že Juraj Benčík je v súčasnosti skutočným žijúcim architektom nie len slovenskej atletickej chôdze, zostane ním na večnosť aj pre atletickú chôdzu sveta. Takého ho, totiž, pozná celý odborný atletický svet. Aj preto uverejňujem takto jeden z nezverejnených publicistických mojich historických pohľadov na našu Duklu pod Urpínom a jej skromné, pravdivé vnímanie!
