Karol Braxatoris
Karol Braxatoris (1806 – 1869) patrí medzi významné osobnosti evanjelickej cirkvi. Pôsobil ako evanjelický farár v Hontianskych Tesároch, kde je aj pochovaný, no bol aj básnikom, prekladateľom a cirkevným spisovateľom. Narodil sa 18. 10. 1806 v Krupine a zomrel 12. 5. 1869 v Hontianskych Tesároch. Bol najstarším synom Ondreja Braxatorisa a najstarším bratom Andreja Braxatorisa-Sládkoviča. Karol Braxatoris študoval v Bratislave a Jene. Ako farár pôsobil najprv v Börzsöny a potom sa usadil v Hontianskych Tesároch, kde pôsobil až do svojej smrti. Bol náboženským spisovateľom a autorom duchovných piesní, z ktorých viaceré boli zaradené do nášho Zpěvníka.
Diela:
- Hodiny s Bohom, Banská Bystrica 1846
- Lutherov křesťanský evangelický a. v. katechizmus, 1859
- Křesťanský evangelický a. v. katechizmus, Pešť 1871
- Nová ev. Postilla, Pešť 1857
Bol zástancom názorov Jána Kollára o potrebe zavedenia staroslovenčiny ako úradnej reči v nádeji, že sa tak obnoví jednota spisovnej reči v Čechách, na Morave i na Slovensku a že sa upevní česko-slovenská spolupráca. Na stranu staroslovákov sa okrem Karola Braxatorisa postavili aj Daniel Lichard, Andrej Radlinský, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, Samuel Ormis, Samuel Tomášik a iní významní predstavitelia nášho národa.
Ondrej Braxatoris (1782 Hronsek – 1845 Krupina) pôsobil v Krupine ako rechtor zmiešanej školy a kantor v ev. a. v. kostole. Bol členom Učenej spoločnosti banského okolia. Pod vplyvom jej predsedu Bohuslava Tablica z Kostolných Moraviec (dnes Hontianske Moravce) napísal niekoľko historických štúdií, z ktorých najvýznamnejšia je štúdia o histórii Krupiny pod názvom Letopisowé krupinští... z roku 1810. Ide o prvú tlačenú monografiu o meste Krupina.
Andrej Braxatoris-Sládkovič (1820 Krupina – 1872 Radvaň) – známy štúrovský romantický básnik, pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a Radvani. Karol Braxatoris ho 15. septembra 1847 zosobášil s Antóniou Júliou Sekovičovou v drevenom artikulárnom kostolíku v Hronseku. Okrem slávnych básnických skladieb Marína, Detvan a mnohých básní bol aj autorom početných duchovných piesní, básní a modlitieb, predsedom Zpěvníkového výboru, seniorálnym zapisovateľom a zvolenským konseniorom.
Básnické vlohy zdedil aj Dr. Pavel Braxatoris. Otextoval mnohé piesne, ktoré sa stali evergreenmi, napr. Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem a Rodný môj kraj.
Jeho syn Martin Miloš Braxatoris (spisovateľským menom Martin Braxatoris-Sládkovičov) pôsobil ako farár v Senici. Bol zostavovateľom Agendy z roku 1922; básnikom, prozaikom, redaktorom, prekladateľom.
Prekvapujúci Karol Braxatoris
Priezvisko Braxatoris je pre mnohých známe z literatúry. Spája sa s Andrejom Braxatorisom Sládkovičom, slovenským básnikom a ev. farárom v Radvani. Pre Hontianske Tesáre je však späté s Karolom Braxatorisom, evanjelickým farárom, jeho najstarším bratom. Chcem uviesť viaceré prekvapivé skutočnosti, na ktoré som prišla pri štúdiu o jeho osobe a pôsobení.
Prvým prekvapením po mojom príchode do CZ Hontianske Tesáre bolo, že Karol Braxatoris bol mojím predchodcom. Vždy nás naplní pocit bázne, keď zistíme, že osoba, ktorá je pre nás „legendou“ z literatúry alebo dejín, bol človek, ktorý žil na tom mieste ako my.
Interiér evanjelického kostola v Hontianskych Tesároch, v ktorom pôsobil Karol Braxatoris. Vidieť aj kazateľnicu, z ktorej kázal.
Ďalším prekvapením bolo, že aj Karol používal pseudonym Sládkovič, tak je podpísaný v matrike pri narodení synov, pri svadbe dcéry sa už tak nepodpisuje. Bol prvý, kto toto prímenie používal? Alebo neskôr slávnemu mladšiemu bratovi toto prímenie prenechal? Zostáva to zrejme naďalej rébusom pre literárnych historikov.
Prekvapením bol pre mňa aj jeho Hontiansky pôvod po matke.
Otec Andrej, dlhoročný ev. učiteľ a kantor v Krupine, sem prišiel od Zvolena. V Hronseku, Mičinej, v okolí B. Bystrice narazíme na korene bohato rozvetveného farársko-učiteľského rodu a príbuzenstva Braxatorisovcov. Do Krupiny prišiel za prácou. Matka Karola Braxatorisa je však plne rodom Honťanka. Terézia, dcéra kráľovčianskeho učiteľa zo známeho ev. farársko-učiteľského rodu Bartolomeidesovocov. Jej matkou bola Terézia rod. Gašparíková, dcéra kraľovčianskeho mäsiara. Svadba sa konala r. 1805 a manželstvo bolo požehnané prekvapivo 14 deťmi. Keď r. 1932 zomrela, otec Andrej sa r. 1833 oženil s Alžbetou Kellnerovou, farárskou dcérou z Devičia, s ktorou mal ešte tri deti. Na Hontianske pomery, kde sa preferovalo jednodetstvo, boli obrovská rodina. Karol bol najstarší zo 17 detí. Nie všetky sa dožili dospelosti, 6 detí je zapísaných v krupinskej matrike zomrelých.
Otcovský dom poskytol Karolovi dobré zázemie, aj keď neoplýval finančnými prostriedkami. Napriek tomu nadaný Karol študuje v Krupine, neskôr vďaka štipendiu v Lučenci,v B. Štiavnici, na ev. lýceu v Bratislave teológiu. Zo štipendia dokonca pri všetkej skromnosti dáva 50 zlatých otcovi, keď pri požiari prídu v Krupine o strechu nad hlavou. Karol napokon zavŕšil svoje teologické štúdiá v Jene v Nemecku. Získal výborné jazykové schopnosti, okrem rodnej reči hovoril plynulo latinsky, maďarsky a nemecky, čo bol vtedy nutnosťou, ale využil to aj v literárnej a prekladateľskej práci.
V r. 1833 sa oženil s Emíliou Dobákovou (1817-1902) v Radvani. Sobáši ich Karol Kuzmány, neskôr biskup, ktorý si v Dobákovskej farárskej rodine tiež našiel manželku. Spolu mali 4 deti. Dcéra Emília Karolína Ľudovíka 1834 sa narodila v prvom pôsobisku. Synovia Karol Stanislav 1840, Karol Vratislav 1846 a Ján Pavol 1850-1906 už v Tesároch. Obaja Karolovia zomreli v detskom veku.
Dcéra Emília Karolína Ľudovíka sa po udelení dišpenzu vydala za Daniela Braxatorisa, Bol to o 17 rokov starší strýko, vlastný brat otca Karola, ktorý ich aj sobášil. Na tento sobáš bol potrebný dišpenz. Aj keď v tej dobe neboli výnimkou sobáše medzi bratrancami a sesternicami, toto však bolo výnimočné, bližšie okolnosti nepoznáme, ani o potomkoch nevieme. Vieme, že Daniel Braxatoris bol inžinier zememerač a žil v Dudinciach. Pani farárka Emília, manželka Karola B., zomrela napokon v Dudinciach, kam sa presťahovala po manželovej smrti a doopatrovala ju dcéra.
Syn Ján Pavol sa oženil s Irmou Baumerthovou z B. Štiavnice. Bol účtovníkom v Šahách, zomrel v Dudinciach pomerne mladý na TBC r. 1906. Jánova rodina sa presťahovala napokon do Banskej Štiavnice a nemáme vedomosť o žiadnych priamych potomkoch. Dcéra Emília napokon zomrela ako 88-ročná v r. 1923 a je tiež pochovaná v Dudinciach. Hroby sa doteraz zachovali. O tejto súvislosti medzi Dudincami a Braxatorisovcami mnohí Tesárčania, ani Dudinčania už nevedeli. O to viac dáva zmysel a nie je prekvapujúce, že hlavná cesta v Dudinciach smerom na Šahy nesie meno Karola Braxatorisa.
Karol miloval literatúru. Písal príležitostné básne, prekladal z latinčiny, ale najviac ho oslovovala próza, romány, ktoré aj prekladal. Generácii štúrovcov - romantikov vyčítal, že 9 z 10 píšu poéziu a žartovne hovoril, že mal vôľu pod pokutou básnictvo zakázať. Sám napísal hist. román z Hontu „Hrozní mních anebo poslední dedičovia hradu Šalgova v Honte“, ale nezachoval sa.
Karol Braxatoris bol však v prvom rade farár, tesársky Slova Božieho kazateľ a dušpastier. Počas 33-ročného pôsobenia v Hont. Tesároch od r. 1936, vedomý si duchovných potrieb národa a cirkvi, napokon písal predovšetkým náboženskú literatúru. Napísal knihu modlitieb Hodiny s Bohem (1846). Novým spôsobom a obšírnejšie podal Katechizmus podle menšího katechizmu Doktora Martina Lutéra, s prípravou ku konfirmácii. Bola to konfirmačná učebnica, ktorá do konca 19. st. vyšla v 5 vydaniach. (Ako sa dnes používa „Hvožďara“, tak sa vtedy učili konfirmanti z „Braxatorisa“) Učebnica dejín pre ev. školy Všeobecná história Uher pre školy, síce nevyšla tlačou, ale v rukopise bola rozšírená a používaná učiteľmi v školách. Bol autorom duchovných piesní, v Evanjelickom zpěvníku 1842 ich bolo zaradených 12. Najväčším dielom však bola jeho Nová evanjelická postila na všecky epištolické texty (1857), v rozsahu 640 strán. Vnímal potrebu Božieho slova v ev. rodinách, ak má cirkev duchovne vzrastať. Pri práci na Postile sa zruinoval finančne aj zdravotne, zvlášť utrpeli jeho oči. Bojoval za štúrovskú slovenčinu, ale uvedomoval si nutnosť zachovať pre bohoslužobný život zatiaľ ešte biblickú češtinu, kým sa štúrovská slovenčina „nevzdelá a nepovýši“. Potom bude možné používať kodifikovanú slovenčinu ako bohoslužobný jazyk aj v cirkvi. Taký bol jeho postoj k bojom ohľadom používania jazyka, a preto písal v kralickej bibličtine.
Prekvapivo nemal žiadne ambície stať sa seniorom, ani sa v už v memorandových a patentálnych bojoch neangažoval vzhľadom na svoj vek. „Ja som ustal v márnom namáhání – a teraz si vysadnem na breh prúdu opálajúc nohama buden sa dívať, ako sa to pechorí...“
Napokon, prekvapivo, nezachovala sa nám jeho podobizeň, márne sme ju k tomuto výročiu hľadali. Asi nie materiálne, ale duchovné bolo to, čo chcel po sebe zanechať. Aké typické pre skutočné osobnosti. Rovnako ani o jeho priamych potomkoch nemáme vedomosť. Avšak pod veľkou lipou odpočívajúci služobník Božieho slova zostal nám blízky v piesňach z nášho Ev. spevníka 552 a 557. Obzvlášť Pieseň 552 - Ó Láska večná, čuj hlas ľudu svojho, vzbuď a chráň lásku v srdci z nás každého živú, úprimnú, stálu, vrúcu, čistú v Ježiši Kristu. Karol Braxatoris si uvedomoval, aká prepotrebná je láska vo vzájomných vzťahoch. Veď žil v zbore, ktorý sa pre „spory a rúznice“ v roku 1798 rozdvojil na Tesársky a Dvornícky. Z kopca, ani nie kilometer vzdialené, na seba časom hľadeli dva nové kostoly.
Prekvapivo cítil svoj prichádzajúci koniec, svoju pozostalosť dával posledné obdobie života až horúčkovito do poriadku, aby ju odkázal a odovzdal Matici Slovenskej a tak odišiel z tejto časnosti do večnosti. Obrovská lipa, týčiaca sa na kopci na starom cintoríne, neprehľadnuteľná pre každého, kto Tesárami prechádza, stále šumí a pripomína nám, že tu žil a pôsobil duchovný velikán Hontu.
Zborový deň v Hont. Tesároch 13. 7. 2014
