Hokej Dudiniec očami a spomienkami Petra Šťastného

Úvodné foto: Dvaja z mnohých v hokejových dresoch HK Slovan Dudince z rokov 2003 – 2018. Vľavo Jozef Bernolák, vpravo Martin Ošust. | Foto: archív autora článku

Hneď na začiatok tohto príspevku je potrebné napísať, že vôbec nejde o Petra Šťastného, legendárneho slovenského hokejového  útočníka a člena Siene slávy NHL. ktorý je jedným z mála hokejistov, čo reprezentovali tri rôzne krajiny (Česko-Slovensko, Kanadu a Slovensko). Ten  Peter Šťastný z Dudiniec, o ktorom je reč, bol a na veky zostane zodpovedným hokejovým funkcionárom vidieckeho hokeja na Honte. Keď sme sa ho opýtali či má niečo spoločné s bratmi Mariánom, Petrom a Antonom Šťastnými, usmial sa, aby pokojne povedal: „ Rovnako ako slávni hokejoví bratia v celom svete som si aj ja obľúbil ich hokejovú hru. Obdivoval som ju ako mnohí iní, v tom čase športu naklonení priaznivci a bol som rovnako veľkým obdivovateľom hokejového majstrovstva v podaní spomínaných bratov Šťastných, Ak narážaš na rodinné zväzky, nie sme príbuzní, hoci sa s Antonom poznám aj osobne.“ Tak zareagoval na moju otázku dotýkajúcu sa známych hokejistov, bratov Šťastných poľnohospodár – vinohradník, ktorý úspešne ukončil Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, aby pri realizácii svojho koníčka nepoužíval pri obrábaní vinnej révy systémovú chémiu, ale len látky pre ekovinohradníctvo. Tak ako v práci s vinohradom aj v hokejovej praxi skloňoval svojim prístupom k plneniu svojich úloh zodpovednosť, serióznosť, ľudskú vášeň a stálu komunikáciu s tými, ktorým nebola a ani dnes nie je cudzia odbornosť i práca na sebe samom, aby ju mohol rovnako vyžadovať aj od najbližších spolupracovníkov  na ceste životom. V tom hokejovom nevynímajúc. Nechajme však hovoriť jeho samotného: „Hokejový život v Dudinciach predstavuje hlboko zakorenený spoločenský fenomén, o ktorom sa iste bude písať s hokejom na Honte mnoho podstatného. Fungoval už pred príchodom našej generácie  ako lokálny tmel komunity a bol lôžkom talentov, Vnímal som ho ako mladý chlapec, že vďaka trebárs Jánovi Zekuciovi, Alexandrovi Harnovi či Danovi Harachovi a ďalším chcel aj naďalej spájať susedov v rámci dedinských zápasov a formovať charakter našej, mladšej generácie napriek obmedzenejším materiálnym či ďalším podmienkam v regióne Hont pohyb na ľade i vôkol neho s ľudským dobrom. Do slovenského hokeja sa čoraz viac zapájala stále širšia komunita, pokiaľ sa nemýlim, už tu bol činný aj Hontiansky hokejový klub Krupina keď mne blízka hokejová generácia písala hokejové dejiny v rokoch 2003 – 2015.

Peter Bondra podpisuje svoju fotografiu mladým hokejovým talentom, ktorí navštevovali Hokejovú akadémiu v Čani. | Foto: Marek Čecho

Na vidieku, ďaleko za hranicami veľkých miest neplnil hokej len športovú, ale aj sociálnu funkciu. Už spomenutí i v tomto príspevku nespomínaní  dospelí a nadšenci z Dudiniec, Šiah, Hontianskych Nemiec  často bez nároku na honorár udržiavali prírodou vytvárané klziská, pripravovali výstroj a obetovali veľa vidieckemu hokeju so svojho voľného času. Vzájomné zápasy miestnych amatérskych klubov tvorili aj na Honte vrchol nášho, zďaleka nie len  víkendového programu, kde sa stretávali už pred nami celé rodiny a susedia. Úspech mládežníckych, alebo amatérskych tímov dával malým mestečkám a dedinám silný dôvod na hrdosť.  Hoci vidiecke kluby disponovali s ďaleko skromnejšími rozpočtami ako trebárs silnejšie mestské  hokejové giganty, tiež sa stávali primárnou liahňou slovenských hokejových talentov. Vďaka obetavosti trénerov a rodičov sa aj v dedinských podmienkach formovali vytrvalosť, skromnosť a láska k hre na ľade. 

Aj dnes tie najväčšie talenty následne prechádzajú do regionálnych hokejových akadémií nie len hokejových či futbalových. Rovnako aj v iných druhoch športu. Naša generácia už chodievala hrávať hokejové turnaje aj do Čiech či na Moravu. Moja funkcionárska dráha pri hokeji skončila , žiaľ, zranením členka v roku 2015 v Budapešti na jednom zahraničnom turnajovom hokejovom zápolení. Hokej som z postu obrancu i funkcionárskeho na určitý čas opustil. Napriek tomu mi v pamäti zostávajú mená a priezviská spoluhráčov Aďa Suchardu, ktorý ma zavše zastupoval aj na funkcionárskom poli, ale boli tu aj ďalší – Jozef  Bernolák, Miro Kováč, Janko Pekár, Jaro Pekár, Eduard Andráš, Filip Farkaš z Levíc, Juraj Slušný, Lukáš Benedik z Kalnej, Martin Ošust, Roman Jelok, Miro Jelok, Marián Teren ml., Jozef Marfoldi z Hornej Seče, Vlado Zekucia, Marián Búri a ďalší, ktorí možno ani nechýbali na dvoch veľmi vydarených hokejových turnajoch v až českej Kopřivnici. Turnaj tam organizoval hokejový klub  obce Petŕvald. Hrávali sme aj zápasy s Hriňovou, vo Zvolene, Leviciach a na iných miestach Slovenskej republiky, lebo tu už bolo viac miest či mestečiek s umelou ľadovou plochou. Azda najprenikavejšie ostane zo všetkých v našej hokejovej histórii amatérskeho hokeja Slovana Dudince odohraný pamätný priateľský hokejový zápas v Čani pri Košiciach  s mužstvom hviezd Igora Libu, mužstva bývalých dvojnásobných majstrov Československa i finalistov EPM, ktorých viedla dvojica trénerov Ján Selvek a Ján Faith. Na lavička nášho kolektívu bol Daniel Harach, kým 68 ročný Ján Zekucia ešte hral v základnej zostave. 

Zápas skončil výsledkom 10:6 pre košických hokejových majstrov. Podľa Igora Libu v celom zápase zvíťazila radosť z pohybu, ľudská kreativita, šírenie ľudského dobra a pozápasová výmena životných skúseností aj zásluhou krásnej hry, zvanej ľadový hokej.