Chvíľka medzi poľovníkmi Loveckej spoločnosti Bába, na Honte

Foto: Ing. Milan Ďuroch | Text pod foto: Každá cesta začína prvý krokom, zvykne platiť v živote. Členovia Loveckej spoločnosti Bába na Honte zanechávajú stopy tam, kde má cieľ vízia zdravej budúcnosti.

Na členskú schôdzu Loveckého spolku Bába som kráčal počas poslednej februárovej soboty toho roku so zábavnou myšlienkou, ktorú som v spojení s poľovníctvom považoval za životnú pravdu. Živil som v sebe myšlienku: „Život aj prostredníctvom nástrahy je paráda, len musíš byť lovec a nie návnada.“ Keďže mi členovia tejto dobrovoľnej spoločenskej organizácie Lovecká spoločnosť Bába na Honte dovolili počas rokovania načúvať ich slovám, postojom, spoločnej komunikácii o ich smerovaní, musel som v prvom rade v sebe samom poopraviť názor, že poľovník, ten kvalitný, učenlivý, nebojím sa napísať múdry, v spoločenských podmienkach ľudí so širokými lakťami ponúka niečo iné, než len lov zveri. Pochopil som hodnotu toho, kedy jej praktický obsah a vďaka čomu aj úsmev ich v sebe skrýva.

Mali všetci prestávku, keď ma medzi seba pozvali. Voľne sme sa začali rozprávať. Štýlom, keď sa laik pýta a odborník odpovedá. Vladimír Brza, predseda organizácie, mi povedal okrem iného aj toto: „Ešte zopár raz prídete aj do priestorov, teda do prírody kde realizujeme prakticky o čom tu hovoríme a zacítite dotyky nášho smerovania.“ Keď toto vyriekol všetkým z nás sa objavil úsmev na tvári. Ja som ním v tvárach magistra Dušana Gdovina či Ing. Jozefa Stankoviča odčítal to werichovské, že úsmev prináša šťastie do každej rodiny, do domu, v starostiach je oporou, je citlivým prejavom priateľstva, v únave prináša odpočinok, v smútku z nepoznaného je potechou a pre každú bolesť je prirodzeným liekom. Nemožno si ho ani kúpiť, ani požičať, ani ukradnúť, pretože má hodnotu chvíle, v ktorej sa dáva.

Mne sa toho všetkého za tú malú chvíľu dostalo. Rýchle som zistil a poznačil do svojho bloku, že hodnota tohto spolku ľudí nie je v tom, čo urobili pre seba ale ciele, ktorých dosiahnutím urobia veľa užitočného pre iných. Zacítil som dotyky ich vízií i smerovania. Inokedy, v inom článku pre internetový magazín Náš Hont napíšem, že prečo sa ich myšlienky stávajú ich slovami, ich slová sa stávajú ich činmi , ich činy sa stávajú ich zvykmi, ich zvyky sa stávajú ich hodnotami, ich hodnoty sa stávajú ich osudmi. Toto poľovnícke zoskupenie žije pre generácie, ktoré prídu po nás. Oživujú tvorbu krajiny, ktorej sa dotýkali ich dedovia, oživujú staré stromy, obnovujú to, čo robieval niekedy docent Ing. Ján Brindza CSc., z Vysokej školy poľnohospodárskej z Nitry v Ladzanoch, keď založil genobanku ovocných stromov. Roznášajú a chránia pokoj, lebo zver veľmi potrebuje pokoj. Ako ho môže mať, keď ten pokoj za cenu mamony rozbíjajú ľudia. Neskôr, keď už budem mať v malíčku históriu, možno keď sa viac dozviem z ich príbehov i príbehov predchodcov tohto Loveckého spolku, ktorý niesol v minulosti názov Poľovnícke združenie Bába, pomenované podľa kopca Bába. Práve Bába dozerá z 306 metrovej výšky na priľahlú 1 660 hektárovú rozlohu revíru, kde slovo poľovník znamená v praktickej reči regulátor, ochranca zvierat a prírody s jej skrytými tajuplnými súvislosťami. Keď sa títo poľovníci zhovárajú a hodnotia výsledky toho čo má priblížiť v budúcnosti prepelice, jarabice, muflóny či jelene spoločnosti v živých, reálnych a voľných pohybov čarokrásnou prírodou zavše nie veľmi prebádaného Hontu, uvedomujem si, že stojíme na rázcestí, v každej minúte, v každej hodine, každý deň sa rozhodujeme. Každé rozhodnutie by preto malo byť v súlade so súhrnom hodnôt, ktoré sme si vybrali, aby vládli nášmu zdravému životu. Keď si vyberáme tento súhrn hodnôt, vtedy robíme najväčšie rozhodnutie svojho života. Nenapíšem nič nové, že chamtivosť otrávila našu dušu. Naše vedomosti z nás urobili cynikov, naša chytrosť nás urobila neprístupnými a nezdvorilými. Premýšľame priveľa a primálo prejavujeme naše city. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť, viac ako chytrosť potrebujeme nežnosť a láskavosť. Bez týchto hodnôt bude život násilný a všetko bude stratené.

Ale toto som ja nevymyslel ani nenapísal. To sú slová slávneho Charlie Chaplina, britského komediálneho herca a filmára. Mimochodom aj slávny slovenský herec, pán Štefan Kvietik často chodieval s flintou medzi členov Poľovníckeho združenia Bába. Aj na základe poznania takých pohľadov na život i spomienok už nežijúcich sa snažím odčítať, napriek tomu, že nie som odborník, akú veľkú hodnotu má ich plán chovu a nie predovšetkým lovu zvierat žijúcich voľne v prírode.

Som chlapec z dediny, vlastne už dedo. Pamätám sa, ako dávno, ale bolo to akoby ešte iba včera, keď synček môjho priateľa, vzdelaného lodného kapitána prišiel do vidieckej maštali a keď tam videl kravu, opýtal sa zvedavo: „Čo to je za stvorenie“? My, ako dedinskí chlapci sme sa vtedy hurikánsky takej otázke smiali. Nepozná kravu. Moje srdce životom skúšaného novinára plače, ak sa dnes opýtam „zelených“ aké krúžky vedú v školách, aby motivovali deti láske k prírode a oni mi odpovedia: „ My prírodu chránime. Nedovolíme ju devastovať“. V takých prípadoch si vravím sám pre seba: Európa, vráť sa k sebe samej. Buď sama sebou. Objav znovu svoje počiatky. Objav svoje korene. Navráť sa k životu podľa skutočných hodnôt, ktoré urobili slávnou tvoju históriu. Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.

Ani toto nie je môj výrok. Toto zanechal ako odkaz pre smerovanie štýlu mojej novinárskej práce jeden z tých, ktorého stále nosím v srdci. Mnohým na svete známy Ján Pavol II. 264. pápež katolíckej cirkvi, ktorý žil v rokoch 1920 – 2005 Aj podobné slová v minulosti obecných sluhov majú pre mňa tisíckrát väčšiu hodnotu ako biedna sloboda ich synov tohto sveta.

„Nebudeme mať žiadnu hodnotu, ak nebudeme nikomu užitoční“ odznelo medzi poľovníkmi Loveckého spolku Bába. Sľúbil som všetkým, že to, čo oslovilo moje srdce budem verejnosti publikovať na úvod ako prológ o verejnej diskusii poľovníkov a ich smerovaní nie len v regióne Hont. Pán Vladimír Brza dal slovo, že sa rád podelí najbližšie rozhovorom a skúsenosťami s tým, čo môže naplniť naše redakčné vízie, ktoré sme sa rozhodli aj z tejto oblasti približovať širokej čitateľskej verejnosti.

Prvý krok sme pre naše rozhodnutia urobili. Aj vďaka postrehom z neformálneho sledovania s novinárskym poznámkovým blokom na jednej zaujímavej schôdzi medzi poľovníkmi. Milo nás prekvapili obsahom a kvalitou komunikácie. My si dovoľujeme prekvapiť ich. Uverejňujeme tieto postrehy bez toho, aby sme im dali verifikovať nimi vyslovené, čo v iných prípadoch robievame pravidelne. Teraz sme zámerne urobili výnimku, aj keď sme taký postup, pánovi Vladimírovi Brzovi, ale aj ostatným sľúbili. Viete prečo? Aby sme zdokumentovali v praxi prežité a praxou preverené, nami v ojedinelých prípadoch, hlavne za účelom prekvapenia, ako dôkaz nestrojenej komunikácie, zavše z času na čas uplatňované: Reč je tvárou ducha; Aké srdce, taký jazyk; Aké srdce, taká reč. Ďakujeme aj za čitateľa, že ste nám také hodnoty pre publicistiku ponúkli.