Vitajte v regióne Hont info@regionhont.sk

Netradičný rozhovor o živote, o športe, o ľuďoch, o Dukle, o Honte

30.1.2020 201 x
Úvodné foto: Július Nyárjas (druhý sprava) na jednom z prípravných zasadnutí Dudinskej päťdesiatky vo funkcii športového riaditeľa tohto podujatia. Celkom vľavo tajomníčka organizačného výboru Dudinskej päťdesiatky Monika Sliacka. Foto: MUDr. Jaroslav Jenčo


Julo, mám a snažím sa ctiť tradíciu, pri dôležitých životných jubileách položiť všetkým, s ktorými rozprávam - otázky dotazníka, ktoré sú tradičné. Takže, pre  Región Hont a český Duklasport otázka prvá: Aká je typická črta tvojej povahy?

Všetkým kladieš také otázky? Aj takmer sedemdesiatnikom? Typická črta povahy? Prvé mi prichádza na um úsilie pracovať... Myslím, že je to tak,,, Úsilie čo najviac pracovať. A čo najčastejšie pri tom pociťovať inšpiráciu. Vťahovať do deja ľudí, ktorí majú rovnakú motiváciu. Potom sa darí viac  posúvať veci z oblasti, ktorou sa zaoberám, do profesionálnejšej roviny. Možno to nie je povahová črta, ale v každom prípade bola, je a asi zostane mojou vrúcnou túžbou a prejavom navonok.

Si rodákom zo srdca slovenského Zemplína – Michaloviec, cez Košice a Banskú Bystricu si sa dostal na Hont, akú si mal a akú máš predstavu o šťastí?

To môžem povedať s odstupom rokov otvorene. Aj v období blížiaceho sa môjho životného jubilea. Šťastie, to je cestovanie, pričom nemusí byť v priestore. Prezradil si mi, že píšeš pre čitateľov dvoch médií – pre čitateľov nášho Regiónu Hont, teda internetového média a pre čitateľov Duklasportu, printového média Armádneho športového centra (ASC) Dukla Praha. Môže to byť cestovanie do duše iného človeka, do sveta športu, alebo umenia aj prostredníctvom a zásluhou druhých. Nie osamote, ale s človekom, ktorého si vážiš obdivuješ, s ktorým spolupracuješ. Na Honte napríklad pri organizovaní vo svete známej Dudinskej päťdesiatky v atletickej chôdzi a v prípade Dukly Praha trebárs s pánmi Pavlom Gajdošom, bývalým úspešným gymnastom v Československu a dlhoročným pracovníkom v pražskej Dukle, alebo trebárs rovno aj s plukovníkom Ing. Jaroslavom Priščákom, PhD., dlhoročným veliteľom ASC Dukla v Prahe i ďalšími skvelými ľuďmi, ktorých aj z dôvodov priestorových nie je možné vymenovať na tomto mieste. Vážiť si ľudí, ich postoje, konanie, výsledky práce pre iných je aj vec charizmy a pomoci.

Ku ktorému ľudskému nedostatku si zhovievavý?...

Zhovievavý? Napríklad k fyzickej slabosti...

A ktorý nedostatok neodpúšťaš?

Tých je dosť, sotva vymenujem jedným dychom všetky. Ono to je tak, ako v takmer mojom sedemdesiat ročnom živote, ktorý by som rád čo nevidieť v kruhu blízkych bilancoval. Napríklad taká chamtivosť. Keď človek nemá súdnosť a vlastné pevné stanovisko, nepozná súvislosti a nechce ich ani konfrontovať pre zlepšenie kvality našich životov, pritom nemá ani vlastný názor, potom je to ťažké. Naviac, ak taký človek dokáže vykrikovať, urážať región, skupinu, jednotlivca, lebo nevie posúdiť prežívané a odžité, zmysel života iných...keď sa prikláňa k stádovitosti, čomu sa stihol priučiť a nevie myslieť a tešiť sa svojim vnútrom z dosiahnutých maličkostí, pritom túži byť veľkým, nazval by som to presnejšie – skôr výrazným - v centre diania, potom sa spravidla ťažšie viem včleniť do takých skupín.

Čo si ceníš na mužoch, športovcoch, umelcoch, medzi ktorými tráviš podstatnú časť svojho života?

Neviem prečo sa pýtaš len na mužov? Ale ak si už položil takú otázku, odpovedám: spojenie odbornosti, pracovitosti so srdečnosťou, dobrotou, schopnosťou presadiť sa, napríklad spojením sily a rozumu v reálnom svete v reálnych veciach pre ľudské dobro.

Isto si už podpisoval svoje fotografie či svoju publicistickú tvorbu, čo zvykneš písať pod svoje portréty či do svojich kníh?

Svoju knihu života ešte stále iba píšem. Nie som spisovateľom ani novinárom či publicistom, necítim sa byť celebritou, tobôž tou silenou, vyrábanou umelo. Takže nepodpisujem ani svoje fotografie. Ale, ak by som mal niečo podpísať či napísať, zavinšovať a mohlo či malo by to byť ľudsky osožné: „ Nech z Teba, Vás, naďalej vyrastá silná, múdra osobnosť, dobrý človek!“ To sa nám stále viac a viac vytráca. Tak ako reč, ktorej sme sa učili od kolísky a ktorú nás učili naši múdri učitelia múdro a metodicky správne v škole. Budem ešte konkrétnejší – som hrdý na náš zemplínsky dialekt, na rodný Zemplín a na odkaz spisovnej slovenčiny...

Ospravedlňujem sa za neúplnosť jednej z predchádzajúcich otázok. Teda, čo si vážiš, ceníš na ženách? Čo by si napísal im pod svoju fotografiu ?

Fotografie nerozdávam, ale ak by som mal od srdca vysloviť vinš či odkaz, prianie: „ Buď múdra, krásna nielen svojim zovňajškom a dobrá!

Počas svojej práce, svojho ľudského vývoja a rozvoja si stretol množstvo zaujímavých ľudí, ktorá osobnosť ťa najviac oslovila? Mám teraz na mysli osobnosť športovú a z Dukly. A ktorý šport, možno ktorá športová disciplína?

Jednoznačne – Ján Železný a atletika, v nej beh cez prekážky. Hlavne 400 metrov cez prekážky i keď sám som sa najviac venoval behu na 110 metrov cez prekážky. Ale to neznamená, že som zabudol na úzku spoluprácu s mnohými z Dukly tak pražskej či banskobystrickej, na viacerých trénerov z atletických reprezentácií počínajúc trebárs Františkom Foitom.

Chápem tvoj široký akčný funkcionársky záber, registrujem svojimi poznámkami, že si bol , tuším v roku 1993 podpredsedom SAZ zodpovedný za vrcholovú atletiku a aj z toho dôvodu si komunikoval, prichádzal do styku s mnohými ľuďmi. A čo tvoji učitelia zo základnej školy, rodičia, kamaráti z rodných Michaloviec?...

Moja úcta k nim pretrváva. Rád sa vraciam do mojej mladosti. Letmými pohľadmi i do dielne, ktorej pracoval môj otec a ktorý opustil tento svet keď som mal 13 rokov. Vedľa nás bol majster, autolakírnik Štefan Točko. Isto by k tým časom mohla čo – to povedať aj moja setra Angela. Na triedu v II. základnej školye Michaloviec sa nedá zabudnúť. Pišta Buzinkay, Rudo Gadomský aj Pišta Točko, ale i spolužiačky Valika Szabová, Dada Ďurišová, Eva Špeníková, k nim patria učitelia,triednym nám bol napríklad učiteľ telesnej výchovy Michal Danko, telocvik sme mávali s učiteľkou  Olgou Krížovou. Trénovať som jeden čas chodieval k známemu odborníkovi, iež pedagógovi s veľmi kvalitnými výstupmi v praxi, Miroslavovi Kramárekovi. Michalovce už vtedy žili športom a aj predtým i potom tam pôsobili skvelí ľudia . Napríklad Tačára, ktorý neskôr hrával hádzanú v pražskej Dukle som presadil medzi spoluhráčmi do školského výberu aj keď bol o niekoľko rokov mladším.


Ing. Július Nyárjas sa počas svojho funkcionárskeho života v Dukle Banská Bystrica a pri organizovaní Dudinskej päťdesiatky stretol aj s najvyššími predstaviteľmi svetovej a európskej atletiky. Takto sa dal zvečniť s bývalým prezidentom Európskej atletickej asociácie (EAA) Hans Jurgenom Wirtzom (na snímke vpravo) a v živej pam,äti mu utkveli i ocenenia na kvalitu podujatia z úst terajšieho prezidenta Európskej atletiky Arne Hansena. Foto: archív Športlandie.sk

Pokladám ťa za rodeného manažéra. Už od dorasteneckého veku, kedy sme sa spoznali ako stredoškoláci na jedných pretekoch vo Vranove nad Topľou. Vtedy si reprezentoval ako rodený Michalovčan Košice a moja maličkosť, ako rodený Košičan, ktorý vyrastal na Zemplíne, som reprezentoval Michalovce. Za koho sa pokladáš, teda, sám?

Ťažko mi je na túto otázku odpovedať. Pokladám sa za to čo som. Rodným listom Július Marián Nyárjas mi napísali moju vizitku pre život. Nazdávam sa, že život často pospája aj nespojiteľné a často zoberie aj to čo si mal pre život darované. Spomínaš Rodinnú oblasť vo Vranove, vtedajšiu silnú atletickú základňu. Boli to šesťdesiate roky minulého storočia. Bolo to iné tisícročie. Vraciaš sa k talentom, vtedajším talentom našej atletiky na východe Slovenska. K menám a priezviskám Emila Ryníka, Františka Boda, Maroša Lauka, Agáty Knapcovej, Boženy Krištanovej, Julky Nagyovej i od nich a nás starších , mám na mysli Jána Kirnága, či ďalších. Jozef Sidon tam bol snovateľom atletických aktivít. Ale to je všetko za nami, to sú iba spomienky na mladosť, detstvo, Spomínam to preto, lebo jednoznačnú odpoveď nemožno v prípade tebou položenej otázky dať. Také jednoznačné slovo neexistuje. Vidíš a teraz žijeme, bývame na Honte a pokúšame sa skloňovať krásne a úspešné logo Dukla.

To je dobré čo si povedal a čo robíme.  Ty si prišiel do Dukly Banská Bystrica v čase, keď si si vybavoval modrú knižku. Postupne si sa cez tajomníka športu, náčelníka organizačnej skupiny, mládežníckeho trénera atletiky, šéftrénera atletiky, manažéra, zástupcu veliteľa pre šport a zastupujúceho veliteľa stal v Dukle i slovenskom športe významnou osobnoťou. Ako si sa tam dostal? Ak sa dobre pamätám , v Košiciach si ťa vzácna funkcionárska osobnosť tamojšej atletiky, Tibor Lieskovský, chcel nechať a pripravoval si ťa ako svojho nástupcu?

Neviem či to je dôležité pre tento rozhovor analyzovať. Do Dukly ma pomohol včleniť bývalý maratónsky bežec Zdeno Michna, ktorý tam v tom čase pracoval vo vedení Dukly. Písal sa rok 1974 a ja som vtedy končil v Košiciach vysokú školu. V Košiciach ma trénoval v behu na 110 metrov cez prekážky úspešný atlét v tejto disciplíne Záhradník. Známy z obdobia konkurenčného súperenia na špičkovej úrovni z čias Čierny – Čečman – Černošek – Nádeníček – Slavotínek – Záhradník. Všetko malo svoju postupnosť a asi tak to malo byť?!...

Dobre, ale viem, lebo verný sa snažím  zostať Dukle svojou publicistikou na večnosť ako jeden z tých, ktorí pod Urpínom pod jej logom pôsobili v rokoch 1969 -1970, že si tam mal aj problémy? Boli tam, vraj, s tvojou prácou nespokojní, keď podaktorí ti v úlohe šéftrénera vytýkali neúspešnosť?...

Trénerská i funkcionárska konkurencia bola v Dukle Banská Bystrica veľká. V Dukle už v tom čase pôsobili výborní tréneri Synek, Martinák, Mundil, Rozim, Benedik, Benčík, Vavrinčík, Halva, Dušan Valent, Šaffa ale i ďalší a neúspech sa netrpel. V Dukle som pôsobil za jej kormidlovania pplk. Karolom Černým, Vladimírom Kovačičom, Andrejom Zeleňanským či Ivanom Čiernym a špičkoví pretekári napriek tomu nie na každom svetovom podujatí víťazili. Dôvody neúspechu boli potom analyzované počínajúc šéftrénerom príslušného športu a hľadali sa východiská. A nezabúdajme, v Československej republike i svetovej atletike bola vynikajúca atletická škola z Dukly Praha. Keď pretekári víťazili, slávu brali víťazi a ich konkrétni osobní tréneri. To by znova chcelo všetko vysvetľovať zoširoka.

Na druhej strane, ako šéftréner môžeš a máš byť hrdý ako šéftréner na skvelé výsledky. Z mnohých spomeniem olympijské víťazstvo Jozefa Pribilinca, medailové umiestnenia viacerých pretekárov na MS či OH, ale aj titul majstra Európy v Splite zásluhou Pavla Blažeka. Mohol by som uvádzať i ďalšie úspechy atlétov. Ako to hodnotíš dnes ak porovnávaš vtedajšiu a dnešnú Duklu. Mám na mysli armádnu?

Všetko je minulosť, verím, zaknihované ako odkaz systémovej a systematickej práce. Bolo to krásne obdobie do športu zapojených ľudí, ktorí mu dávali celé svoje srdce, celé svoje „ja“. Dnes prevládajú tak vo vrcholovom športe, ale i živote iné hodnoty, ktoré sú bežným ľuďom veľmi lakonicky podsúvané rôznorodo. Žijeme inú dobu. Šport sa stal veľkým biznisom.

Z Dukly sa prenesme na Hont. Dnes už nie si v organizačnom výbore 39. ročníka Dudinskej päťdesiatky, jej organizáciu zverili Slovenskému zväzu atletiky. Sám si najmenej  na dvanástich (12)  Európskych kongresoch atletiky obhajoval farby Dudinskej päťdesiatky a komunikoval s významnými osobnosťami aj atletiky svetovej. Nebude ti za tým všetkým smutno?

Všetko má svoje dejiny, všetko spôsobuje chvíle šťastia, príchodov, tvorivej práce, odchodov a potom možno i zabúdania. Zďaleka nielen v mojom prípade. Pri Dudinskej päťdesiatke som funkcionársky pôsobil až na jeden rok počas všetkých 38 ročníkoch, v 27. ročníkoch som bol v organizačnom výbore športovým riaditeľom tohto podujatia. Na mená Marlow, ale i Ferjenčík, Brza, Pokľuda, Strieborný, Janko Kučera, Ľubo Paulovic, Marián Teren, Monika Sliacka a ďalšie nezabudnem, tak ako by sa na nich nemalo zabúdať v histórii Dudinskej päťdesiatky, Dudiniec , športu vôbec. Snažím sa pomôcť i dnes, kde pomôcť môžem ak je pomoc potrebná. Na Honte žijem vyše 15 rokov a to je dosť dlho, aby bolo čo hodnotiť, čo dôstojne analyzovať.

Máš pravdu, iste na ďalšie podobné rozhovory bude príležitostí nadostač. Akú otázku by si v predvečer osláv svojich sedemdesiatin chcel položiť sám sebe?

Odpoviem jednoducho a znova úprimne. Nechcel by som sa pomýliť, i keď ani túto možnosť nevylučujem...Koľko mi ešte zostáva rokov, mesiacov, týždňov, dní mojej tvorivej činnosti? Napríklad na vinohrade v ktorom žijem na Honte? Chcel by som si položiť túto otázku. Správnejšie, hľadať na ňu postupne tú najsprávnejšiu odpoveď.