O začiatkoch hokeja v Šahách a okolí z pamätí Alexandra Harnu (2)

Počnúc  rokom  1950, keď sa Gusto narodil a rovnako my ostatní, až do roku 1957 sa zdvihla doposiaľ nevídaná populačná vlna v bývalom Československu s počtom okolo 100 000 novorodených detí (čo by sme dali za to dnes pri  počte 55 000 ). Triedy praskali vo švíkoch, na I. stupni  sme chodili poobede  do školy a vyučovalo sa vo vypožičaných, provizórnych budovách. Škola nedokázala pokryť  naše potreby pre pohyb, prirodzene  sme sa nevedeli dočkať, kedy sa stretneme na ľade. Plány sa kuli už v škole, kto a kedy bude môcť prísť. Na ľade boli prítomné všetky vekové kategórie, počnúc od 40. rokov (najstarší v mojej pamäti bol pán Dr .Sloboda, od ktorého sme odkukávali eleganciu korčuľovania) a rozdelenie do družstiev či mužstiev prebiehalo podľa vekových kategórií, a keď nás starší zobrali medzi seba do počtu, mali sme z toho obrovský zážitok. Oni nám slúžili  ako vzory, ktoré sme nasledovali a odkukávali od nich hokejové “finesy“. Takými boli o jednu vekovú skupinu nad nami, napr. Štefan Cserba, brat Ďusi Harna, Tono Marek, Jozef Olczár, Vlado Šupen, Laco Urblík, Tibor Varga. Spomedzi tých, ktorí boli o 7-8 rokov starší si spomeniem na Feriho Jakaba, Janka Frascha, Imra Turana, Ondra Vargu, ktorí nás mladších zaujali svojím hokejovým umením. Medzi tými, ktorí boli o jednu dekádu pred nami  a uchoval som si ich v pamäti boli takí, ako Paľo Adamovic, Štefan Andris, Laco Ballek (spisovateľ  a bývalý veľvyslanec v ČR) Rudo Benci, Drahoš Račko, Štefan Spanyár.

          Obdobie dospievania  znamenalo aj pre nás hľadanie seba samého a potrebovali sme v tejto snahe nájsť svoj vzor, chceli sme sa podobať  na niekoho výnimočného, významného. Hokej sa zdal byť pre mnohých z nás najlepším zdrojom pre objavenie svojho ideálu. V 60. rokoch  československý hokej dosiahol  výrazné úspechy na medzinárodnej scéne, (striebro z MS 1961 vo Švajčiarsku, bronz z MS 1963 vo Švédsku, bronz z OH 1964 v Rakúsku, striebro z MS 1965 vo Fínsku), ktoré ešte dlho rezonovali v našich hlavách. Aktéri  týchto  úspechov, medzi nimi Vlastimil Bubník, Jozef Golonka, Jaroslav a Jiří Holíkovci, Jaroslav Jiřík, Ján Starší sa stali automaticky tými, na ktorých sme sa  hrali, o ktorých sme večne rozprávali.

        V tomto období sa k nám dostávali sporadické správy o hokeji  zo severo-americkej NHL a o vychádzajúcej hviezde Stana Mikitu (rodáka zo Sokolčíc na Liptove ) v drese Chicago Black Hawks. Hltali sme  každú informáciu, štatistický údaj, ktorý sa k nám dostal o ňom, a hneď sme to šírili ďalej. Nikto nás o to nežiadal, robili sme to spontánne a s radosťou. Dozvedeli sme sa, že v tabuľke strelcov bol na prvých priečkach vďaka novému spôsobu streľby „príklepom“ (tzv.slapshotom). Nič iné sme nerobili, len sme sa učili strieľať týmto spôsobom namiesto švihu so zápästím. Ďalším krokom, ktorý nasledoval, bolo pomenovanie nášho mužstva „Homok Black Hawks“ podľa mena  náčelníka kmeňa Saukov.  Dovolím si uviesť mená tých, ktorí sa ako prví stali hráčmi mužstva. Gustáv Socháň, Peter Adolf, Ľudovít Anka, Ladislav Bogdan, Vincent Capák, Miroslav Čukan, Jozef Diósy, Tomáš Gágyor, Alexander Harna, Vojtech Harna, Ľubomír Hanuska, Štefan Hanuska, Stanislav Ličko, Ján Lowy,  Peter Stanev, Ladislav Šulek, Milan Varga. Ušila sa vlajka  a stali sme sa hrdými majiteľmi loga mužstva s portrétom  indiánskeho náčelníka, ktorý  namaľoval  umelecky nadaný Tomáš Gágyor.

        Približne v rovnakom čase  chlapci v meste sa rozhodli  prijať prezývku „Mesto Red Wings“. Neviem s istotou povedať  dôvody vedúce k tomu, len tuším, že v NHL najväčšími  rivalmi  Chicago Black Hawks boli  Detroit Red Wings. Pamätám si ale mená chlapcov, ktorí sa grupovali okolo Laca Ligača, ako Gusto Alfoldi, Jozef Baran, Štefan Bélik, Štefan Kúdela, Ladislav Majtán, Karol Moys, Jozef Moys, Jozef Péter, Jozef Šikula.

               To boli  okolnosti  a možnosti ktoré viedli k rivalite medzi dvomi mestskými časťami. Prvý zápas pod  novými vlajkami  Black Hawks a Red Wings sa odohral  na ľade pod cintorínom. Aby sme sa tam dostali, prešli sme pešo cez mosty ,námestie a Mlynskou ulicou, korčule na hokejkách, hokejky prehodené cez plecia, výstroj sme mali  prakticky na sebe v podobe narýchlo zhotovených holenných chráničov  z tvrdého papiera, bez prilby, vesty  a s palčiakmi  na  rukách. Prvé, čo nám udrelo do očí, bola masa ľudí na ľade. Ako sme sa približovali, strely v rámci rozcvičky  len tak lietali na brankára. Puky, ktoré nechytil, skončili mimo ihriska v snehu, z čoho boli urobené mantinely. Bránky boli riešené zapichnutím dvoch palíc do kopy snehu, ktorú poliali vodou a nechali cez noc zamrznúť. Boli aj čiary,  všetky ale boli namaľované žltou farbou. Do konca zápasu sme ich takmer celkom vyčistili pri pádoch a  všetci sme viezli vzorku farby domov na šatách. Začal sa zápas, ktorý viedol objektívne domáci rozhodca, rýchlo sme sa dostali do prevádzkovej teploty, v bojovom nasadení  sme sa dopúšťali aj faulov  na obidvoch stranách. Góly padali, čas plynul  a po záverečnom hvizde rozhodcu  zápas skončil víťazstvom Red Wings v pomere 6 : 3. Nasledovala cesta domov pešo, išlo sa ťažko za tmy po súmraku a v našich hlavách s pocitom prehry a myšlienkami  na nesplnené úlohy do školy na nasledujúci deň. Všetci sme si ale sľúbili, že v odvete to bude inak.