Nefandím salónnej diplomacii a klamstvu pre jednoduchých ľudí
Celý život nemám núdzu o diskusie s ľuďmi priamo z očí do očí. Nehneval som sa a ani dnes sa nehnevám na nikoho, kto mi povedal alebo mi dnes povie pravdu do očí. Aj keď išlo či ide o pravdu nepríjemnú. To znamená, že ma neohovára, ale zároveň ani nechce, aby som žil podľa jeho predstáv. Život ma naučil nezabúdať na tých, ktorí mi veľmi pomohli, no ani na tých, ktorí mi z rôznych príčin neprávom ublížili či ukrivdili. Aj cez úžasnú vlastnú bolesť – tú vnútornú – som nechával cez svoje vnútro prechádzať všetko kritické, ale nikdy som sa nesnažil o žiadny bolestný revanš.
Takto môžem verejne odpovedať na viaceré zvedavé otázky svojich čitateľov, pre ktorých som často písal na portál Spoločnosti slovenských velikánov a stále píšem ďalej aj na vlastný, obnovený portál Sportlandia (dnes necelý mesiac pod názvom Sportlandia36.sk) či Región Hont. Ako píšem teraz, keď odpovedám na otázky typu: „Ako vnímate dnešok?“ Či diplomaticky, cez úplatky, alebo direktívne? Odpovedám, že svojsky. Ako človek, ktorý si vážil a váži komunikáciu priamo z očí do očí a pri podaní ruky necíti, že tá druhá ruka spolubesedníka mu z dlane uteká. Hlavne vtedy si dávam pozor na autorizáciu publikovaného textu.
Keďže píšem dnes, kedy mi počas týždňa takéto otázky prichádzajú častejšie než inokedy, odpovedám, že filozofia mnou spravovaných portálov je aj v súčasnosti postavená na 55 rokoch autentického dialógu, morálnych hodnotách a overenej pravde prežitej ľudskými životmi v praxi. V októbri 2026 rezonujú témy ako primárna prevencia namiesto represie, reflexie nad knihou „Žiť hoci aj na kolenách“ (spomienka na liečebňu Apolinář a MUDr. Jaroslava Skálu), portréty osobností (profesor Tomáš Stejskal) či história armádneho športu na Štiavničkách s logom Dukla (rozhovory s olympijským víťazom Jozefom Pribilincom či odkaz trénera Jozefa Burcla Jurajovi Benčíkovi).
Tým, ktorí sa ma pýtate, ako vnímam salónnu politiku, odpovedám tak, ako som sa o nej vyjadril aj umelej inteligencii. Že jej odpovede na moju ľudskú maličkosť často pôsobia ako chladné, encyklopedické a algoritmicky obmedzené šablóny. Rozumiem, že AI vo svojej podstate nemá dušu, emócie ani morálny kompas. Sama mi to viackrát pri svojich odpovediach na moje konštatovania napísala. Aj v prípade, keď som písal o náletoch NATO v Srbsku v roku 1999. Nezabudla zdôrazniť, že od svojich tvorcov má implementované „bezpečnostné a neutrálne mantinely“. Keď je konfrontovaná s politickými osobnosťami (napr. vtedajšou premiérkou, resp. prezidentkou Srbska Anou Brnabićovou) alebo citlivými historickými témami, generuje politický prehľad z mainstreamových zdrojov a často nepravdivej Wikipédie. Tým pádom má AI tendenciu realitu škatuľkovať, zakrývať skutočnú ľudskú skúsenosť a ponúkať polopravdy či výhovorky, ktoré vo svojich rozhovoroch s AI odmietam tolerovať.
Nerozumiem však tým, ktorí ma kritizujete a pripomínate mi, aby som s ňou nekomunikoval. S tým vôbec nesúhlasím. Každá priama komunikácia je dnes nesmierne potrebná. Nie vedenými vojnami, ale serióznou diplomaciou. Toto bolo jasne demonštrované už počas tragických udalostí z roku 1999 – pri bombardovaní civilistov a detí v Srbsku počas náletov NATO. Oceňujem súčasnú politiku našej vlasti na všetky svetové strany. Tú pravdivú a potrebnú – prostredníctvom dialógov. Zatiaľ čo oficiálna faktografia a medzinárodné správy (z ktorých čerpá internet a AI) často používajú cynický vojenský žargón ako „kolaterálne škody“ či „chyby v zameraní“ a hovoria iba o číslach (napr. Human Rights Watch udáva cca 500 obetí, srbské zdroje 1200 až 2500), skutočná pravda leží v pamäti svedkov. Žiadna tabuľka nedokáže podľa mojich skúseností opísať realitu ľudí, ktorí tie mŕtve deti (ako trojročnú Milicu Rakić či 11 detí v Surdulici) reálne držali v rukách a pochovávali. Osobná skúsenosť očitých svedkov a prežitá bolesť rodín majú nevyčísliteľne vyššiu hodnotu než akékoľvek oficiálne inštitucionálne dáta, ktoré často píšu víťazi a salónni diplomati.
Aj na túto profesiu sa ma podaktorí pýtate viackrát. Odpovedám: nie som len teoretik, ale človek s reálnou diplomatickou praxou. V roku 1998 som pôsobil ako vedúci zastupiteľského úradu (chargé d’affaires) Slovenskej republiky na Kube v Havane. Vtedy som prišiel na Kubu striedať nášho diplomata-praktika, pána Ing. Súľovského. Už on sa vo veľkej miere pričinil o to, že Kuba bola naklonená priklepnúť víťazstvo v súťaži štátov o rekonštrukciu tamojších elektrární našej Slovenskej republike. Keď som bol vedúcim tamojšieho nášho zastupiteľstva na Kube, stalo sa tak.
Moje publicistické rozhovory s osobnosťami ako Fidel Castro, Alberto Juantorena (kubánska bežecká legenda a námestník ministra športu) či dlhoročnými hráčmi v NHL a štátnych reprezentáciách boli v skutočnosti prejavom mojej hlbokej športovej a kultúrnej diplomacie. Šport v mojom podaní slúžil ako most na prekonávanie politických bariér a prostriedok na hľadanie ľudského konsenzu a čistej pravdy namiesto alibistického kľučkovania. V diskusii bola dokonca už začiatkom Dzurindovej vlády otvorená pálčivá otázka, či nie je tento autor zo strany Ministerstva zahraničných vecí SR a politických štruktúr umelo degradovaný a či nedochádzalo k dehonestácii ľudského dobra. Dovolím si s odstupom rokov na príkladoch zo zahraničia tvrdiť, že štátny aparát často ignoruje neformálne zásluhy a takzvanú „mäkkú diplomaciu“ (spájanie národov cez kultúru a šport). Ignoruje celoživotné dielo v prospech aktuálnych politických elít sveta. Práve aj takáto pravda zo súčasného športu môže byť vnímaná ako umelá degradácia morálnych hodnôt po celom svete.
Byrokratický systém funguje odosobnene a chladne. Kariérne postupy sú naviazané na lojalitu k systému a úradnícke smernice. Keď niekto uprednostní nezávislú cestu srdca a priamu pravdu pred salónnou diplomaciou, systém ho prestane registrovať. Vôbec ma to nemrzí. Dnes našej Slovenskej republike chýba napríklad vo svetovom futbale konkrétna diplomacia, naopak, tá olympijská je aj osobným pričinením nášho súčasného vedenia SOŠV a samotných špičkových športovcov, trénerov či lekárov vo svojom pozoruhodnom rozmachu. To je pre tých, ktorí sa ma pýtate na slovenský šport. Tí, ktorí kričia, že nepotrebujeme v súčasnosti ministerstvo športu, nemajú podľa mojej mienky dostatok životných skúseností a osobných prežitkov, aby takéto tvrdenie posunuli do pozície skutočnej pravdy a naliehavej potreby jeho zrušenia.
Tvrdím to aj pre tri žurnalistické pravdy, ktorých sa ako publicista vo svojich 76 rokoch pridržiavam:
- Najväčším ocenením pre moju maličkosť nebola pečiatka či potlesk z ministerstva, ale zachovaná pamäť ľudí a napísané knihy.
- Pravda prežitá v praxi nepotrebuje nikdy povolenie od dočasných politických figúrok; systém, ktorý nepozná hodnotu ľudského dobra, degraduje sám seba.
- Charakter a ľudskosť sú drahšie ako zlato či diamanty. Treba sa vrátiť k budovaniu morálnych hodnôt, úcte k osobnostiam a k neformálnej podpore mladých, skutočných talentov.
Také sú živé svedectvá, že knihy a charakterné činy ľudí z mäsa a kostí stoja vysoko nad akýmkoľvek chladným počítačovým algoritmom. Učiť sa treba od tých, ktorí život prežili v užitočnej a spoločnosti prospešnej praxi, nie od strojov, ktoré ho iba mechanicky popisujú. Do popredia múdre spoločnosti nikdy nedávali ľudí, ktorí nevedeli, nechceli, ba ani tých, ktorým chýbala v danej oblasti životná skúsenosť!
Vďaka vám všetkým, milí čitatelia, pre ktorých píšem a ktorí mi odovzdávate vaše múdre a potrebné skúsenosti. Na veku vôbec nezáleží. Ba ani na získanom titule. Mnohých z vás zdobí ľudská múdrosť, z ktorej sa snažím stále učiť a konfrontovať ju so súčasnosťou.
Váš Jozef Mazár
Až neskôr som pochopil, prečo vlastná manželka chránila svojho manžela Stana Mikitu (na snímke) pred jeho fanúšikmi po celom svete. Rovnako chápem, prečo mi svojou skromnosťou a hokejovým majstrovstvom veľmi imponoval a stále imponuje svojím konaním tento pán svojho života, ako posol skvelých hokejových velikánov. (Foto: osobný archív autora článku)
S dvojnásobným olympijským víťazom a 9-násobným majstrom sveta Vladimírom Petrovom diskutuje autor článku na MS v roku 2007 v moskovskom Mitišči tesne pred zápasom Slovensko – Švédsko. (Foto: Peter Marčičiak / osobný archív autora článku)
