Vitajte v regióne Hont info@regionhont.sk

Festival Hontianských chutí má aj dnes chutné dozvuky!

25.7.2019 210 x

Foto: Barbora Strieborná | Text pod foto: Aj členky a členovia Folklórnej skupiny z Hrušova začínajú hľadanie krásna spevom vo vlastnom srdci. Potom tam ich hlasy a nádherný spev končí hlavne vtedy, keď sa objaví s radosťou aj u tých, ktorí sú s ich výkonmi spokojní. V Dudinciach v popisovaný deň tomu tak bolo. Spokojné publikum sme mohli vďaka ich výkonom počítať na stovky.

29. júna deň sa pri pitných vázach v kúpeľnom parku Dudiniec konal festival kvalitného jedla a dobrého vína z Hontu. Nultý ročník gurmánskeho festivalu – kvalitných lokálnych kuchárov v príjemnom prostredí bol podujatím vydareným, keď o ňom ešte aj dnes počuť rozprávať ľudí, ktorí tam boli a tú nevšednú atmosféru prežili či stále prežívajú.

Nedávno som sám sedel za jedným stolom v Lokál Bistre Dudince, kde som počul aj takú výmenu názorov:

“To je ten šéfkuchár, čo vtedy o ňom ten bratislavský moderátor, predstav si, nie celebritným spôsobom, ale prirodzene rozprával, že pri varení používa suroviny od lokálnych pestovateľov,”  vyriekol pri vedľajšom stole sotva 40-ročný pán.

A tá, na prvý pohľad vtipná Slovenka, podľa slovníka, ktorý používala, možno niekde zo Šariša, Spiša, zahlásila:

“Vy, chlapi si všímate dobré jedlo, kvalitné vínko a možno aj pekné ženy. My, emancipované slovenské dievčence, ctíme najmä reč úprimného slovenského srdca. A to bolo nádherné aj v podaní členov divadelného ochotníckeho súboru Geľo zo Sebechlieb.”

Pritakal som sám sebe. Obaja mali v podstate pravdu. Veď ani pre mňa nie je kuchyňa kuchárskeho majstra Dušana Kováča, o ktorom sa tí dvaja rozprávali cudzia. Je chutná. Výborná. Patril som medzi tých, ktorí si tiež vychutnávali funkčné slovo aj z televíznych obrazoviek známeho šéfkuchára Martina Korbeliča z Bratislavy.

A viete prečo? Z toho, čo hovoril, bolo cítiť ako disciplinovane slovom dokázal zmenšiť v prípadoch mnohých iných moderátorov svoje nafúknuté ego. A výsledok? Počul som v publiku, že nesnažil sa o svoju vlastnú prezentáciu, ale ani o umelinu zábavy. On sa rozprával prirodzenou slovenskou rečou, navyše so správnou intonáciou, bez zbytočného anglického prízvuku o slovenských jedlách.


Keď trinásť hercov vrátane režiséra hralo Pytliakovu milenku na javisku, tak na voľnom priestranstve pribúdalo čoraz viac ľudí. Potom rozhodne oveľa viac ľuďom chutili aj hrušovské lepníky, hontianske štrúdle či pukanecké párance. V mojom redakčnom zápisníku sa doteraz pozerám zavše na tieto mená: Michal Kemp, Róbert Hudec, Helena Kozinská či Juraj Hodermanský a rozmýšľam rečou vlastného srdca. Okrem iného aj o charakteroch, ktoré sme zdedili či nezdedili zo životov našich predkov.


"Hrať divadlo, aj to ochotnícke, znamená podľa mňa podobne ako v hokeji ovládnuť vášne. Rozvinúť správnym smerom nielen korčuľovanie a narábanie hokejkou, ale aj vlastné city. Ovládnuť vlastnú hokejovú myšlienku s tým, čo mám robiť profesionálnym alebo zábavným spôsobom na ľade tak, aby hokej chutil mne i divákovi. Aby sme nefušovali hokejové životy. Znamená to vyvinúť intuíciu správnym smerom, držať sa prijatého systému, ktorý prináša ľuďom dobro. Aj tieto myšlienky sa mi núka povedať, keď sa ma pred pukaneckými párancami pýtate, čo mi prebieha mysľou, keď mi tie párance tak nesmierne chutia. Mne domovina chutí najviac,“ vyznal sa na tomto festivale prítomný športový riaditeľ HK Levice Marcel Ozimák. A takých čo podobne rozprávali by som mohol napočítať na stovky.