Nie len informovať, ale aj podnietiť čitateľa k zamysleniu

Úvodné foto: Otec a syn Jozefovia Machayovci po jednom z viacerých tréningov, ktoré herne premieňajú roky v prospech zábavy a amatérskemu nastaveniu aj v dresoch Hontianskeho hokejového klubu. | Foto: archív autora textu

Bol nádherný víkendový deň. Sobota, na ktorú nezabudnem. Nie len preto, že som sa mal možnosť osobne zoznámiť s otcom a synom Machayovcami z hokejového Zvolena a dotýkať sa ich pôsobenia vo vidieckom hokeji či ich dotykoch s hokejom vrcholovým, ba aj na medzinárodnej scéne, ale i s trendami súčasnosti, mimo hokej vrcholový. 

Mohol som v pokoji napríklad odbremeniť  svoje myšlienky od súčasného športového biznisu, alebo naň nazerať celkom z inej strany. Spomínať trebárs na československú brankársku hokejovú školu, ktorú začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia reprezentoval,  Josef Mikoláš, vyhlásený na MS vo Švajčiarsku za najlepšieho brankára uvedeného svetového hokejového šampionátu, na ktorom získala československá hokejová reprezentácia strieborné medaily a zlaté medaily za víťazstvo  v ME, alebo neskôr v špičkovom hokejovom svete obdivovaného Vladimíra  Dzurillu. 

Keď som sa dal do rozhovoru s niekdajším brankárom hokejistov Zvolena, Ing. Jozefom Machayom, bavili sme sa nielen o brankárskom hokejovom kumšte, ale i o potrebe širšieho životného rozhľadu vedieť životné problémy spájať, vedieť podávať aj prostredníctvom športovej žurnalistiky nie len fakty, ale aj myšlienky, nielen udalosti, ktoré napríklad v súčasnom vidieckom hokeji akurát prebiehajú, ale publicisticky košatou žánrovou  pestrosťou približovať širšiu konfrontáciu, porovnania či prirovnania. 

Aj preto sme z brankárskeho hokejového fachu spomínali na mená a priezviská hokejových brankárov Joža Popelářa, Stana Rajeckého či Jána Hercega, ale i ďalších. Spomínali sme aj mená a priezviská  viacerých hokejistov z dávnejších čias hokejového Zvolena, s ktorými Jozef Machay starší hrával. Konkrétne napríklad Jána Bíreša, Jána Letka, Jána Podkonického, ale aj Petra Suchánka či Jara Englera.  Čisto z priestorových dôvodov nebudem menovať aj ďalších. Spomenúť však musím aj Pavla Zábojníka, osobnosť šľachetnú a múdru, ktorú vítal celou preplnenou halou hokejového štadióna vo Zvolene v časoch, kedy Pavol Zábojník Zvolen trénoval, typickým uvítacím pozdravom: Dobrý večer, pán Zábojník! 

Rovnako s veľkou úctou spomínam dosť často aj na svojich učiteľov športovej žurnalistiky, ktorí mi neraz zdôrazňovali, že veľkou nudou  bude kontrarevolúcia v umení aj športe. Zároveň okamžite pridali, že liekom proti tomu nebudú nikdy publicistické športové senzácie za každú cenu, ale obsahová pútavosť, úsilie neopakovať sa jazykovou umelinou čitateľskej či poslucháčskej verejnosti, povedať nie len štatisticky o kúsok viac nie len to čo vidia resp. videli športoví priaznivci v danom zápase, ale popri tom im prinavrátiť ich dojmy a pocity, ktoré oni prežívali na danom zápase. 

V oblasti štýlu komunikácie a žánrovej pestrosti to vidím  hlavne v týchto časoch ako najväčšiu slabinu slovenskej športovej žurnalistiky. Často ma na túto skutočnosť upozorňujú viaceré žijúce osobnosti svetového športu, ktorí sa zaoberajú nie len športovými výsledkami, ale i obsahom súčasnej žurnalistiky na základe vlastného kvalitného vzdelania  a neformálnej osobnej športovej citlivosti i múdrosti. 

Keď dnes čítam komentáre odborníkov svetového športu, hokej nevynímajúc, spomínam často aj na Slovákov Imricha Horňáčka, Igora Mráza, Jána Nováka či Jozefa Kšiňana,  vždy sa často vraciam k takým udalostiam, komentárom, reportážam či k hovorenému slovu televízneho komentátora Karola Poláka a ďalším, ktorí mi stále oživujú spomienky napríklad na Josefa Masopusta, Emila Zátopka, na hokejistov Miroslava  Vlacha, alebo futbalových trénerov Bohumila Musila z pražskej Dukly a pána Jozefa Vengloša, ktorý už tiež opustil tento pozemský život. 

Karol Polák mi neraz aj dnes, ak si pustím jeho televízne komentovanie, priblíži stav skutočného velikána slovenského športového televízneho komentovania tak nerozlučne spojeného s jeho hlasom, vzdelaním a úžasným nadhľadom na každú jednu ním okomentovanú situáciu. 

V súčasnej slovenskej písanej a televíznej či rozhlasovej žurnalistike  sú aj terajšie mená a priezviska žurnalistov, ktorí majú aj dnes určité náboje, ale viacerí aj vďaka svojim spolukomentátorom nie vždy   a všade nimi priamo triafajú. Chcem iba napísať, že nie nad všetkými lámem palicu ani nevyslovujem pesimistické súdy, ale prirodzene,  tej skutočnej žurnalistickej kvality treba ešte viac, aby nevznikali múry bezbrehému nadbiehaniu športovému biznisu. Preto som privítal slovenský športový vidiek ako nie veľmi poorané pole športovým biznisom na úkor kvalitnej práce so slovenskou talentovanou športovou mládežou. 

Malo by ísť o to, aby sme sa mohli stále učiť od tých najkvalitnejších, od ktorých sme sa veľmi neučili, ak sme podľahli škodlivému športovému biznisu aj tam, kde by sme ako žurnalisti podľahnúť nemali. Dnešná doba právom vyžaduje ešte plnšie a pútavejšie vyjadrovanie radosti zo skutočných talentov a nezatracovali sme ich len preto, lebo nie sú detičkami vyvolených podnikateľov či iných finančne dobre zabezpečených rodín. Ba aj napriek tomu, že nám práve takí, možno ani nechtiac, vytknú neodbornosť či nekvalitu  ľudskosti tam, kde sa tá kvalita priam vyžaduje. V tomto  smere súčasná  športová žurnalistika ani na tých najvyšších poschodiach nevyvíja až na malé výnimky, prílišnú ofenzívu spravodlivými cestami. Cestami, ktoré povedú našu spoločnosť  k radosti a optimizmu, k zdraviu a kráse našich životov, ktoré by mali byť vlastné našej úprimnej človečine.

Termín media relations (alebo nie diplomatickou rečou - vzťahy s médiami) je jednou z kľúčových súčastí Public Relations (PR). Označuje cielenú a dlhodobú komunikáciu medzi firmou, inštitúciou alebo jednotlivcom a zástupcami médií (novinári, redaktori, blogeri) s cieľom získať priestor v médiách.

Medzi základné princípy a nástroje patrí:

    • Budovanie vzťahov: Cieľom nie je jednorazová inzercia, ale obojstranne výhodný a dôveryhodný vzťah.

    • Mediálne výstupy: Snaha dostať do médií pozitívne informácie, články či reportáže bez toho, aby sa za ne priplácalo ako sa zvykne za „žurnalistickú vernosť“.  

Chce sa mi uveriť, že aj súčasní aktívni žurnalisti sú schopní vďaka svojej žurnalistickej vyspelosti širokou žánrovou pestrosťou zachytiť a podchytiť športové zápolenia prostredníctvom zdravých aspektov, zachytiť celú zložitosť zápasov, ich úskalí a aj na takom žurnalisticky náročnom poli, registrovať skutočné víťazstvá v presadzovaní a šírení zdravého ľudského dobra a múdreho rozumu. 

Obzvlášť dnes pauzujú,  nielen v printových športových médiách, publicistické žánre emocionálneho typu. Konkrétne mám na mysli napríklad besednice. Mnohí kvalitní žurnalisti iste vedia, že ide o tradičný žáner, ktorý stojí na rozhraní vecnej a umeleckej literatúry. Ide o akýsi priateľský či poučný „príhovor“ k čitateľovi, poslucháčovi, športovému divákovi, ktorý sa snaží upútať na rôzne spoločenské témy a javy. Je to tradičný žáner, ktorý stojí na rozhraní vecnej a umeleckej literatúry. Medzi jej základné charakteristiky na rozdiel od fejtónu, besednica býva pozitívnejšie ladená, uvoľnená, spontánna a priateľská. Využíva rozprávanie aj opis, pričom sa často radí do rovnakej kategórie ako fejtón, causerie (zábavnica) alebo v printových médiách - stĺpček. Samozrejme, besednica je odlišná tak od črty, ako i reportáže.

Ale v našich písaných médiách isto čitateľ rád víta aj publicistiku ra- cionálneho (analytického) typu, ktorá sa zameriava na logické argumenty, vysvetľovanie a hodnotenie aktuálnych športových udalostí. Tá kvalitná pozitívne pôsobí najmä na intelekt a formuje verejnú mienku. Mám na mysli úvodník, komentár. recenziu umeleckého, alebo vedeckého diela, alebo aj produkt či výkon kritický. Rovnako ako glosu, ale i diskusiu, teda text zachytávajúci výmenu názorov odborníkov a verejnosti na danú tému. 

Nie, nechcem byť veľmi v tomto smere konkrétny. Nechcem sa dotýkať ani súčasnej mediálnej stratégie v globálnom svete vôbec. Skôr sa snažím k nabádaniu a uvažovaniu nad kvalitou písaných médií v dnešnom svete vôbec. Prečo? Odpoveď je veľmi potrebná. 

V dnešnej dobe informačného pretlaku a rozmachu nových foriem komunikácie to predstavuje návrat k zodpovednej a etickej žurnalistike. Nabádanie k čistote žánrov a vyváženosti racionálnych i emocionálnych prvkov má niekoľko praktických rovín:

    • Ochrana pred manipuláciou: Prísne oddeľovanie faktov (racionálny základ) od komentárov a pocitov (emocionálny rozmer) pomáha čitateľovi, poslucháčovi, športovému divákovi lepšie kriticky myslieť a odlíšiť objektívne spravodajstvo od osobného názoru.

    • Informačná prehľadnosť: Žánre nevznikli náhodne. Ich dodržiavanie pomáha príjemcovi zaradiť si text a očakávať adekvátnu mieru objektivity, vzdelávania alebo zábavy.

    • Etický rozmer: Ako pripomína mediálna a žurnalistická teória (napr. v rámci doterajších rokov žurnalistiky na Slovensku), snaha o transparentné pracovné metódy je dnes kľúčová, aj keď moderné trendy často vedú k prepájaniu žánrov.

    • Stratégia obsahu: Tvorba textov musí rešpektovať médium aj cieľovú skupinu. Využívanie správnych nástrojov si vyžaduje od zodpovedných vedení redakcií presne vedieť, kedy použiť racionálnu argumentáciu a kedy zapojiť emócie. Otázka však stojí, čo v tomto smere robia v prospech výučby kvality pre prax súčasné mediálne vysoké školy v Slovenskej republike a čo robí v tomto smere samotný štát?...

Uvažovať týmto smerom, teda, znamená brať ohľad na dôveryhodnosť a dbať na to, aby emócie text podporovali a dotvárali, no nestavali sa na úroveň overených faktov.

Úryvok z pripravovanej knihy: Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte.