Zvolenčan Milan Supuka v amatérskom drese hokejových Šiah
Úvodné foto: O čom inom než o hokeji sa môžu aj dnes, napríklad ako v tomto prípade pred vinohradom v Dudinciach, rozprávať Milan Supuka ( na snímke vpravo), dnešný vedúci mužstva prvoligových hokejistov Zvolena, mimochodom trojnásobných majstrov Slovenskej republiky od roku 1993, s Ing. Jánom Zekuciom, ktorý v čase aktívneho hokeja vykonával v mužstve Slovana Šahy funkciu kapitána mužstva. | Foto: Igor Svítok
Hneď na úvod zaujal svojim výrokom: „V tom čase nebol hokej v Šahách len o víťazstvách, ale aj o neformálnych priateľstvách a zábave.“
Dnes 70 ročný Milan Supuka, v určitom období pravé krídlo útočného trojzáprahu Vávra – Golonka – Supuka v drese mužstva pôsobiaceho vo vtedajšej Slovenskej národnej hokejovej lige, mal a stále má rád ľudí, na ktorých sa nedá zabudnúť. Nie len zásluhou hokejových, ale i ľudských hodnôt. Nechajme však o tom hovoriť jeho samotného.
„V hokejovom „A“ mužstve Zvolena sa pohybujem 33 rokov. Bol som hráčom, masérom, vedúcim mužstva, ale i brusičom korčúľ. Mám na čo spomínať. Aj vďaka viacerým. Dovolím si spomenúť Jána Podkonického, ktorý bol úžasným hokejovým a futbalovým talentom. Pre hokej ho pritiahol tréner Pavol Zábojník.
Vôbec nepokladám za náhodu, že práve takto spomínam na svoje hokejové začiatky vo Zvolene, lebo obaja spomenutí ma aj svojimi životmi ovplyvnili pre šírenie hokejového dobra prostredníctvom hokeja aj v hokejových Šahách. Históriu hokeja vo Zvolene za prvých 70 rokov existencie približuje kniha: JA, HOKEJ ZVOLENSKÝ MAJSTROVSKÝ MÁM 70 ROKOV.
Milo ma prekvapuje, že aj v Šahách existuje zaujímavé zoskupenie bývalých hokejistov, funkcionárov i hokejových priaznivcov, pre ktorých história vzniku organizovaného hokeja v tomto zaujímavom mestečku na juhu Slovenska, bohatého na históriu športu vôbec, nemôže byť zabudnutá. Rád tiež prispejem do takého knižného spracovania, ktoré bude tiež nielen knihou hokejovej faktografie, ale aj zaujímavého čítania. S chlapcami zo Šiah vtedy, keď sme ešte mali oveľa menej odžitých rokov ako dnes. Tak Ing. Ján Zekucia, ale i Dano Harach, Marián Teren, Alexander Harna a ďalší v knihe pospomínaní sú dnes už starými otcami, alebo podaktorí ani nežijú. Medzi takých patril i v tom čase jeden z nás, Gusto Socháň. Aj on nebol iba hokejistom, ale vďaka svojmu talentu i skúsenostiam v živote, tiež dobrým manažérom. U nás sme mali pri našom mužstve vo Zvolene Petra Vágnera, ktorý odovzdával pre čulý a kvalitný chod „A“ mužstva ako jeho dlhoročný vedúci, mnoho zo svojho voľného času pre jeho systémový a systematický chod. Aj napriek tomu, že bol zamestnancom hokejového klubu, pomáhal aj tam kde nemusel. Nespomínam to v tejto chvíli náhodou. Výsostne amatérsky hokej v Šahách by neexistoval vôbec, ak by zo svojho voľného času neodkrojovali dosť veľa pre túto hru napríklad Ing. Ján Zekucia, Ondrej Varga a ďalší. Prečo však spomínam práve ich? Nie len z úcty k ich veku, že boli od nás starší, ale hlavne preto, že pre hokejovú činnosť v kontexte bežného života a svojho pracovného zaradenia a kvalitného odbornosťou podloženého výkonu, dokázali získavať pre hokejovú náklonnosť svojou ľudskosťou a organizačnou skúsenosťou aj dôležité osobnosti z iných sfér vtedajšieho života.
Pamätám sa ako sme raz cestovali na majstrovský hokejový zápas. Bolo to presne v deň zakáľačky u Janka Zekuciu. Zakáľačka bežala na dvore i obydlí, ale on nepovedal: chlapci nie, ja nemôžem odísť, lebo zakáľačka brava je teraz dôležitejšia ako náš amatérsky hokej. Jednoducho, zariadil doma všetko tak, aby zakáľačka pokračovala bezproblémovo, a tak keď sme sa zo zápasu vracali, mali sme pripravenú aj koštovku z výrobkov, ktoré dovtedy bez Janka dokázali aj pre nás, hokejistov pripraviť. V prípade Šiah nešlo len o hokej samotný. Išlo aj o vnútorný svet ľudí do hokeja a iných športov v Šahách zapájaných. Išlo o dôstojnú reprezentáciu mesta, celého Hontu! Rovnako sme si vážili veľmi aj hokejové plesy v Šahách s rodinnými príslušníkmi. Boli sme veľkou hokejovou rodinou. Zdôrazním, nie na papieri, ale v bežnom živote. Predpokladám, preto to zdôrazňujem, aj o tom bude pripravovaná kniha. Spolu s ďalšími spoluhráčmi, konkrétne s Mariánom Englerom, Jožkom Machajom, Rastislavom Filom a Jánom Červeňákom, ktorí sme sa po ukončení našej aktívnej hokejovej činnosti vo Zvolene dali preregistrovať do hokejových Šiah, lebo aj nám bolo vlastné neformálne utužované priateľstvo v našich životoch. Och, máme na čo, veru, spomínať. Napríklad, keď sme videli, že podaktorí brávali aj skromnú hokejovú výstroj do vriec od zemiakov a tak išli spolu s hokejkami do autobusu. Ľudská skromnosť a ľudomilnosť boli v tvoriacom sa kolektíve hokejistov Šiah veľavravné. Rovnako, ako pozápasová pohostinnosť. Škoda, že viacerí mnou spomenutí, ktorí svojimi životmi písali aj dejiny hokeja vo Zvolene, už nie sú medzi nami. Iste by tiež potvrdili, že naše životy neboli pri hokeji ani v Šahách ľahké. Ak by boli ľahké, tak by nevydržali ako odkazy pre iných. Pre tých, ktorí budú mať kvalitnejšie a hodnotnejšie sny, než boli tie naše. Myslím si, že všetci, ktorí sme boli do aktívneho hokeja v minulosti v Šahách aktívne zapojení, sme svoje sny zrealizovali s pokojom. Každý vo svojej duši.“
