Vtedy a dnes
Úvodné foto: Takto živo diskutovali v jedno septembrové dopoludnie pri tvorbe knihy Šahy kolíska organizovaného hokeja na Honte ( na snímke zľava) Ondrej Varga, Ján Zekucia, Štefan Španyár a Jozef Mazár. | Foto: Alexander Harna
Sedíme na priedomí Európy. Kaviarne a cukrárne. V mestečku čarokrásneho Hontu . V Šahách. Tam, kde, vraj, pražia na Slovensku najlepšiu kávu. Ján Zekucia, Alexander Harna a Ondrej Varga spomínajú. Na chvíle jednotlivcov i národov. Na ľudí, ktorí písali a píšu dejiny. Aj hokejové. Aj tie sa patrí oprášiť, aby nezapadli prachom nepotrebnosti. Spomínajú na tých „veľkých“, slávnych, vo svete známych, ale tiež i na tých, o ktorých sa prostredníctvom médií takmer nepublikuje.
Pravice od srdca im prišli podať aj okoloidúci Ján Frasch a Štefan Španyár. Aj títo dvaja sa v súvislosti so športom a životmi národov vo svete na mnohé nepublikované pamätajú. Obaja tiež milujú a zavše oživia aspoň chvíľkovo dejiny športu Šiah, Krupiny, ba i veľkej časti Hontu. Dokonca živo spomínajú aj v prepojení na susedné Maďarsko, ba občas aj na slávnu futbalovú Barcelonu či slovenskú Oravu.
„Náš Gustafson, ako som osobne Gustáva Socháňa nazýval, úžasne miloval šport a ľudí pri ňom. Naviac, svoj život zaujímavo upísal aj folklóru. Bol to veselý človek,“ zdôraznil Ján Zekucia, ktorý osobne hrával futbal aj proti Jozefovi Adamcovi, Jozefovi Masopustovi a ďalším, čo preslávili československý futbal v juhoamerickom Čile, na majstrovstvách sveta v roku 1962. Po pamätnom finále tam nakoniec získali pre Československo strieborné medaily.
Nahlas sa vracal do svojej mladosti tiež Ondrej Varga, ktorý sa narodil 23. novembra 1944 v Maďarsku.
„Mal som 3 a pol roka, keď sa celá naša rodina presťahovala do Šiah. V čase, kedy futbalové štadióny burácali vo Wembley, na Strahove, alebo v hokejových chrámoch najslávnejších hokejových klubov sveta či štátnych reprezentácií. V mladosti som obdivoval, ako boli ľudia radi, že sú aj na veľkých zápoleniach slávnych mužstiev v úlohe divákov pospolu, že radi kolektívne môžu slušne povzbudzovať, ale aj kolektívne prežívať prehry a víťazstvá tých svojich. A ani som si vtedy veľmi neuvedomoval, že práve tí slávni priťahovali mladých na vidieku, aby sa snažili na základe ich rozprávania kopírovať ich začiatky tak na ľade, ako i pri futbale. Dovtedy azda ešte nikdy nebolo také úzke spojivo medzi národmi, ako vtedy, po II. svetovej vojne. Neskôr prichádzali vzrušenia aj počas priamych prenosov prostredníctvom televíznych obrazoviek. Rozhlasové reportáže mali oveľa skôr za sebou športové dejiny svojho vysielania.“
Načúvať takým slovám Ondrej Vargu bolo a zostane aj pre skúseného športového žurnalistu či bývalého športového odborníka v službách pedagogiky, ale i histórie lahôdkou. Naviac, také slová nútia možno uvažovať v súvislostiach i teraz pri čítaní takých spomienok, kto vlastne boli v Šahách v tom čase napríklad Július Harna, Gustáv Socháň, Štefan Cserba, Tono Marek, Jozef Olczár, Vlado Šupen, Laco Urblík, Tibor Varga, ale aj ďalší, ktorí sú aj na iných miestach viackrát spomínaní v tejto knihe, ba podaktorí svojimi skúsenosťami umožňujú ľuďom, ktorí to chcú, otvárať zaujímavo aj svoje trináste komnaty ...
„Viacerí z nich už nežijú. Napríklad taký Džusko Harna. Môj veľký priateľ z detstva. Talentovaný brankár. Obojživelník. Ľúbil a hral futbal a hokej. Ten ma vtiahol najskôr do diváckeho, neskôr tiež nepriamo do funkcionárskeho kolektívu organizovaného hokeja v Šahách. V decembri 1983 ma zvolili na členskej schôdzi za predsedu hokejového klubu v Šahách. Chlapcom, ktorí milovali šport, bolo potrebné pomáhať organizačne i ekonomicky. Nebol som odborne podkutý, aby som pri hokeji pomáhal napríklad ako tréner. Moja profesia hoteliera ma postupne učila empatickej komunikácii s inými. na poli funkcionárskom. Náš klub Slovan Šahy, mám na mysli hokej, nevlastnil množstvo peňazí. Nemali sme spočiatku ani poriadnu výstroj. Ten klub však vlastnil veľké hodnoty zásluhou ľudí, ktorí v ňom pôsobili. Napríklad taký Gusto Socháň. Čo raz viac motivoval ľudí, aby sa spájali aj prostredníctvom hokeja. Mňa pre hokej zapálil Džusko Harna. Už v tom čase všestranne rozvíjajúci sa mladý človek. Bol obojživelníkom. Miloval futbal i hokej. Na poste futbalového brankára rozvíjal svoj bankársky talent počas základnej vojenskej služby v českých Domažliciach. Bol veľmi kvalitným brankárom a dobrým človekom. Chytal v tom čase divízne zápasy, ale žalúdočné vredy v čase najpotrebnejšom pre brankárske zdokonaľovanie sa, mu to nedovolili. Neskôr sa stal kvalitným trénerom i funkcionárom v telovýchove mesta Šahy. Svoj podiel na mojom rozhodnutí pomáhať hokeju Šiah z funkcionárskej pozície mal aj Štefan Španyár. Písal sa vtedy rok 1983.“
Na základe spomínania žijúcich pamätníkov, veľmi nápomocných pri rozvoji organizovaného hokeja v Šahách, boli aj podaktorí funkcionári a hráči hokejového Zvolena. Ondrej Varga na tie časy spomína takto:
„ Po ukončení hotelovej školy v roku 1962 som určitú dobu pracoval ako čašník v známom hotelovom zariadení Poľana vo Zvolene. Tam som možno ani nechtiac, občas spoznával čo-to z hráčskeho i funkcionárskeho hokejového života mužstva, už vtedy, s oveľa bohatšou hokejovou tradíciou i hokejovými skúsenosťami. Učiť sa kvalite od lepších, múdrejších a skúsenejších nebolo ani pre moju maličkosť na škodu. Kolobeh života to potvrdil. Postupne som sa mal možnosť preto stretnúť, okrem iných, napríklad s hokejistami Václavom Nedomanským, Zdenom Cígerom a už ako funkcionár HO Slovana Šahy aj s vtedajším predsedom hokejového Zvolena, Pavlom Hraškom. Ten pristúpil prostredníctvom našich rozhovorov o vtedajšom projekte hokejistov Šiah, na naše snahy preregistrovať zo Zvolena do Šiah celú jednu hokejovú päťku s brankárom Machajom. Dokonca, rešpektujúc v našom klube v tom čase nedostatok hokejového výstroja, Zvolen nám pomohol s tým starším, v ich náročnej súťaži už málo nepoužívanom. Dotýkalo sa to zavše aj samotných hokejok, ktoré naši hráči používali, vyrábaných vtedy v obci Súľov. Na tie časy u nás s populárnymi značkami Sulov, Columbus, Vancouver a Chicago. Najpodstatnejšie bolo, že sme náš vtedajší hokejový kolektív vystužili hokejistami so skúsenosťami Slovenskej národnej hokejovej ligy. Pán Pavol Hraško bol milý, ústretový, prajný človek tiež pre popularizáciu hokeja v regióne Hont. Neprekvapovali ma snahy Gusta Socháňa priblížiť históriu hokeja v Šahách aj preto, lebo sám miloval ľudí i fanúšikovskú obec do vtedajšieho hokeja zapojených. Snúbila sa v ňom skúsenosť s nastupujúcim mladým pokolením pripravovaným pre pozitívnu celospoločenskú činnosť. Dnes už organizovaná hokejová činnosť v Šahách neexistuje. Neexistuje ani dobrovoľný sponzoring ľudí, ktorí by hokej milovali a odovzdávali ním kus svojho ja pre tento krásny šport.
Aj z toho dôvodu oceňujem snahu Gusta Socháňa na večnosť zaknihovať hokejovú minulosť na Honte, v Šahách zvlášť.
