Viac poklony a vďaky skvelým ľuďom sveta
Úvodné foto: Aj prostredníctvom tejto fotografie pre moju maličkosť zostávajú spomienky na univerzitného profesora Tomáša Stejskala „nevyumelkované“, naopak vždy stále živé pre každodennú prax. Táto fotografia bola publikovaná v časopise Svet športu ešte v roku 2012. Potom sa tá istá fotografia objavila aj po jeho smrti v tom istom časopise ako súčasť vtedy publikovaného nekrológu. Pre zaujímavosť, v krátkom časovom slede si ho vtedy prečítalo vyše 5 tisíc čitateľov. | Foto: archív autora článku
Keď som sa začítal do pozvánky na Valné zhromaždenie Spoločnosti slovenských velikánov na Jankovom Vŕšku, ktoré sa bude konať 16. augusta toho roku v priestranstvách tamojšieho hotela Partizán, čítajúc program rokovania tesne pred konaním IX. ročníka Dňa slovenských velikánov, mysľou mi preletela myšlienka na môjho nezabudnuteľného profesora, ktorý bol počas môjho štúdia vedúcim katedry Telesnej výchovy na niekdajšej Pedagogickej fakulte Pavla Jozefa Šafárika v Prešove.
Univerzitný profesor Tomáš Stejskal zostane pre moju maličkosť na večnosť vďaka svojmu životu odkazom pravdy, že akokoľvek bezmocnými môžu byť dobrí a spravodliví ľudia, vynikajúci pedagógovia, dobrí a nenapodobniteľní kamaráti, už aj vďaka nim stojí život za to. Práve zásluhou profesora Tomáša Stejskala aj mnohí iní jeho študenti, dnes aj významné osobnosti rôznych odvetví športu, života vôbec, znovu raz v hlbších súvislostiach pochopili, ako sa zásluhou lásky rodí čas, ktorý sa stáva udalosťou a z ktorého sa nemá a nesmie nedbalosťou a rôznym zámerným špekulatívnym ťahom premrhať ani chvíľka.
Spomínaný pán univerzitný profesor, jeden z prvých zo Slovenska, ktorý úspešne absolvoval štúdium na jednej z najkvalitnejších zahraničných univerzít so zameraním na šport, mal niečo vyše 80 rokov keď sme v jedno skoré pondelkové ráno sedeli pred plavárňou v Košiciach a v jeho prítomnosti aj s ikonou svetového vodného póla, pánom Ladislavom Bottlikom, skloňovali v rôznych pádoch otázky nevšedné. Napríklad aj to čo si pýta modlitba o súčasnom športe?
On, znalec duše športovej i života akademického polohlasno zareagoval, že možno viac poklony a vďaky skvelým ľuďom sveta, ktorí dokázali svojimi výkonmi, vedomosťami, obsahom vlastných skutkov povýšiť šport do polohy, v ktorej budú potrebné skutky v praxi viac než túžená prosba. On, všestranný akademický pedagóg, psychológ nie len športového života pre prax, jachtár, úžasný plavec, vedec, moreplavec, autor rôznych napísaných i nenapísaných príručiek a poučiek pre učiteľov, trénerov, cvičiteľov, ale aj zvedavých novinárov, žiaľ, už podobné vzácne odkazy nevysloví, nenapíše, neodovzdá, lebo podobne ako naši najznámejší a najväčší slovenskí velikáni Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Alexander Dubček už nie je na tejto Zemi medzi nami.
Pre mnohých však aj pán profesor Tomáš Stejskal zostal vzácnou osobnosťou. Okrem vzácnej erudovanosti i vďaka nenahraditeľnej, veselej povahe, so svojskými výrokmi. Okrem iného tvrdil, že ak zoberieš láske k športu a nefalšovanému životu so športom ilúziu, zoberieš potravu pre zdravý život pokolení. Raz mi povedal, že každý obdiv z oblasti k zdraviu pomáha pestovať zdravie, každý obdiv k úspechom v športe pomáha športu napredovať, pestovať ho s väčším citom, najúprimnejšou rečou vlastného srdca.
Sám to tak robil. Keď už nie je spomínaný profesor svojim životom medzi nami, osobne smútim, že som sa ho nestihol v poslednom rozhovore opýtať, či mal na mysli obdiv len duševný, alebo aj telesný?
Ostatne, on tvrdil, že nie len nežnému pohlaviu sa nemá hovoriť to, čo nemôže pochopiť. Ak budeme uvažovať nad tým čo je nejasné a záhadné a nedokážeme to ani vedecky vysvetliť, končí to pre naše životy spravidla veľmi zle. Ukĺzne jedno slovko a jeho postupné odrazy roztrhnú, rozbijú to, čo spolu niekedy veľmi držalo, čo navzájom priľnulo k srdciam väčšiny, takmer všetkých. Koľkokrát sa stane, ani človek nevie ako a prečo, že srdce sa vyprázdni len preto, že ho zasiahlo možno len maličké, nešťastne pohodené jednoduché slovko?!...
Profesor Tomáš Stejskal bol pre mňa majstrom slova a života v pravde. Slova nie gramaticky zavše správneho z hľadiska jednotlivých národností a národov, ale z praktického využitia nanajvýš potrebné pre múdre kroky v našich životoch.
Ťažko sa píše po rokoch spomienka na takého človeka, s ktorým sa najbližší na ceste ľudským životom rozlúčili v jeho milovaných Košiciach. Milujúci sledujúc jeho životné, profesorské kroky odrazu zbadali, ako dokáže miznúť šťastie a vytrácať sa ľudská múdrosť. Hlavne ak na odkazy múdrych velikánov začneme zabúdať a nebudeme ich realizovať v praktickom živote. Ak budeme benevolentní a nevšímaví voči tým, ktorí také aktivity živia, lebo dobre poznajú seba samých a preto nezištne pomáhajú aj iným. I na úseku sústavného približovania a pripomínania odkazov známych, ale zavše i menej známych slovenských velikánov.
Zavše pri dopíjaní šálky chutného čaju, či kvalitnej kávičky uvažovaním zisťujem ako prasklinou šálky uniká tekutina aj môjho súčasného 75 ročného života veľmi úzko spojeného tak s odkazmi slovenských velikánov, ale aj s históriou Dukly. Tej pri Svidníku a tej športovej. V Prahe a Banskej Bystrici. Ani o tom nedokážem v takej chvíli, napísať viac výstižnejších a úprimnejších riadkov, že tou škárou uniká vlastne aj časť krásneho života s odkazmi mnohých spomenutých a nespomenutých velikánov v kontextoch slovanskej, československej či slovenskej histórie. Bohatej histórie.
Zďaleka nebudem pozitívne písať o nekalo získavaných hmotných statkoch, potrebné sa mi javí čoraz viac sa v širších súvislostiach zaoberať osobnosťami bohatými na duševno a duchovno.
Od jednej chvíle môjho života nosím so sebou vetu, ktorú vyslovil pán Tomáš Stejskal v košickej nemocnici, kde sa vo svojich 83 rokoch dostával znova na svoje turistické a cyklistické nohy, aby mohol merať pravidelné trasy na jeho obľúbený Bankov. Tie vety boli jeho parafrázou na Hemingwaya. Vnímal som ich ako jeho odkaz pre budúce generácie. Vtedy, v prítomnosti známeho košického novinára Vladimíra Mezenceva, s ktorým sme ho pri nemocničnom lôžku navštívili. Okrem iného vyslovil aj toto:
Pýtate sa či som mal strach potom čo ma zrazilo auto?... Mal som snahu a chuť znova sa dostať do dobrej kondície. Strach pred smrťou rastie úmerne s bohatstvom. Nuž a to naše, duševné a duchovné zostáva na veky pre ďalšie generácie potrebné a nenahraditeľné. Nezdravo príštipkársky organizovaný biznis neplodil ani nikdy plodiť nebude žiadne múdre osobnosti, ani žiadnych velikánov našej planéty.“
