Úvodné foto: Takto to vyzeralo 5. októbra 2017 v Robotníckom dome v Banskej Bystrici vo chvíli príhovoru prezidenta SOV Antona Siekel, ktorý odznel v miestnosti, kde nechýbali ani vzácni hostia. Viac konkrétnejšie v samotnom článku. | Foto: Ján Miškovič
Tento príspevok píšem ako verejnú odpoveď všetkým, ktorí sa ma pýtajú už viac mesiacov na to, ako vnímam súčasné dianie vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica v pozícii autora kníh Naša Dukla pod Urpínom, Slzy zlata z divokej vody, Cesta na Olymp a Svedectvo veliteľa. Pýtajú sa ma rovnako i na základe iných mojich publicistických žurnalistických výstupov, prostredníctvom elektronických médií hlavne v minulosti, predovšetkým zameraných na osobnosti s logom Dukla Banská Bystrica,
Vraj, dnes sa dejú v terajšom Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica veľké zmeny.
Odpovedám, že mi súčasnosť dovolila v tichosti tohto roku osláviť 75. narodeniny svojho života, v ktorom na večnosť zostane v mojom vedomí a svedomí pravda podložená faktami. Faktami nenahraditeľnými a nezastupiteľnými s logom Dukla. Logom Dukly historickej pri Svidníku, ale i športovej tak v Prahe ako i Banskej Bystrice. Loga, ktoré je s úžasným rešpektom vážené v širokom svete do dnešných dní.
Osobne som sa ho v širších konkrétnych súvislostiach po prvý raz dotkol už v dvanástich rokoch svojho života na historických Troch duboch a o rok neskôr na pražskom Strahove. Pred futbalovým zápasom vtedajšieho štvrťfinálového súboja Európskeho pohára majstrov medzi Duklou Praha a Benfikou Lisabon. Bol som ako chlapec, zo zemplínskej slovenskej dedinky Nižného Hrušova, v Prahe na Strahove medzi 55 tisíc prítomnými divákmi a tlieskal v neopísateľnej predzápasovej atmosfére, keď záložník pražskej Dukly Josef Masopust preberal Zlatú loptu ako najlepší futbalista Európy v roku 1962.
Dukla pre moju maličkosť znie hrdo aj na Honte, presnejšie v Dudinciach, kde píšem svoju verejnú odpoveď pýtajúcich sa na súčasnosť v terajšom Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica.
Verím, že slávne logo Dukly si slovenský národ od seba odrezať nedá. Ani historickej, ani športovej. Ak sa ticho o slávnych ako rozkaz, pre žijúci národ dostáva po dávkach nebadane, ale cielene na svetlo sveta, šíri sa smútok nechcený a cielený, blíži sa poroba vlastnej histórie. Histórie hrdinov vlastného národa. Cítiť chlad, lebo srdce pritŕpa, svetom sa šíri ľudská zloba, cielene sa niekto snaží prepisovať históriu.
Tak statoční bojovníci opradení hrdinskými bojmi proti krvilačnému fašizmu ako aj špičkoví športovci Dukly, ich tréneri, realizačné tímy, pre mňa roky predstavovali a predstavujú úžasne bohatú pokladnicu športových ale aj ľudských hodnôt. Skutočné hodnoty pre životy všetkých sa patrí sprístupňovať úprimne a pravdivo svetu tak prostredníctvom bežnej komunikácie, ako i médií, prostredníctvom kníh či filmu. Ak sa toto nedeje, niečo sa nezdravé stalo, naprieč spoločnosťou sa šíri choroba.
Ako naznačujem konkrétne v tomto príspevku vyššie, pre mňa sa Dukla stala učiteľkou športu už vtedy, keď som ešte ako 13 – ročný videl na Strahove preberať Zlatú loptu magazínu France Football za rok 1962 záložníkom Dukly Praha Josefom Masopustom, ktorého vtedajší športoví novinári vyhlásili za najlepšieho futbalistu Európy.
Spoločná anketa Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) a magazínu France Football s názvom Zlatá lopta FIFA sa už dnes neuskutočňuje. Obaja usporiadatelia sa rozhodli nezávisle od seba udeľovať vlastné trofeje pre najlepšieho hráča planéty počínajúc rokom 2015.
„Naša dohoda vypršala v januári a s France Football sme sa dohodli, že ju nepredĺžime,“ oznámili vtedy zástupcovia FIFA. Francúzsky špecializovaný časopis France Football začal udeľovať Zlatú loptu v roku 1956 na základe hlasovania novinárov z celého sveta“ – reagovali zodpovední.
Moja vnútorná dohoda so sebou samým zostala rovnaká aj po novembri 1989. Roky som pozorne sledoval pred tým, ale aj potom, naďalej tak robím – naše i zahraničné médiá, aby som sa mohol dôsledne učiť z bohatej histórie športu Dukly. Prostredníctvom jej dosahovaných výsledkov so športovou špičkou planéty od jej protagonistov tomu, čo zdobí ľudské dobro, aby som spoznával cesty vysokého športového majstrovstva našich, slovenských olympijských víťazov, majstrov sveta, Európy, ich trénerov, lekárov, fyzioterapeutov, funkcionárov a potom to mohol šíriť ľuďom, ktorí nemajú čas, často ani možnosti vydať sa takými chodníčkami bádania a spoznávania.
Olympijsky víťaz Jožko Pribilinec mi v jednom rozhovore povedal, že on bojoval v Soule za národ! Uveril som mu a zostal v takej viere dodnes, lebo kto mohol aspoň sčasti nazrieť do vnútorného nastavenia napríklad nášho, na medailové zisky najúspešnejšieho slovenského športovca Miška Martikána, musel pochopiť, čo taká hodnota zdobená v dvoch prípadoch aj olympijským zlatom, znamenala a znamená!
Z mnohého sa dá učiť čo bolo napísané i životmi ďalších olympijských víťazov. Čo bolo priblížené Slovákom i svetu športovej rodiny o Elene Kaliskej, Františkovi Kunzovi, Antonovi Tkáčovi, Anastasii Kuzmine či Matejovi Tóthovi, ktorí úžasne vyzdobili jagavým olympijským zlatom logo Dukly.
Kto taký majestátny prvok svojmu národu zámerne zahmlieva, cielene nepriblíži, nedá úspechy a prednosti takého športovca na známosť širokej verejnosti, iste má za lubom niečo nekalé. V mútnych vodách sa často nachádza semenište rôznych spoločenských chorôb. Aj takých, ktoré dnes existujú v encyklopedických slovníkoch pod výrazom: rukojemníci! Nuž a urobiť si rukojemníka z čitateľa? Zo športového fanúšika?… To, veru, nebodaj nie! Potom, čo šport a olympijská charta, čo šport a sebadisciplína, čo šport a zdravie, zdravý národ… čo šport a fair – play…
Keď Dukla Banská Bystrica oslávila 5. októbra 2017 roku 50. výročie svojho vzniku, pribudla o ľuďoch v nej ďalšia knižná publikácia. V priestoroch Robotníckeho domu v Banskej Bystrici mi viacerí, ako autorovi knižky Svedectvo veliteľa, položili otázku, čo pre mňa ako autora znamená táto kniha.
Snažil som sa odpovedať slovami, ktoré sú obsiahnuté v napísaných riadkoch aj tohto môjho úprimného verejného vyznania. Ak by ste sa ma opýtali, prečo práve také vyznanie, tu je vysvetlenie.
Od lenivosti hrdzavie rozum, buduje zlozvyk a chorľavie zdravé srdce, nepravdou a rozbíjaním ľudskej kvality vzniká semenište pre krádež. Takto sú cielene podsúvané pohromy pred múdrych ľudí a modly pre hlupákov. Práve tí múdri mi to na príkladoch forsírujú. Aj na tých najčerstvejších zo súčasného Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica.
Som nesmierne rád, že mi život dovolil aj prostredníctvom športu v Dukle, pri Dukle a s Duklou spoznávať ľudí, ktorí učia dotýkať sa múdrosti, umožňujú vnímať plnými priehrštiami skromnosť a krásu, ktorí sa dokážu deliť o duševný pokoj a ľudomilnosť, jej vnútornú nádheru. Teší ma, že existujú autori i ihriská, priestranstvá, média i sály, kde sa šíri krása, dobro, úspechy športu vyše polstoročnice pozitívneho fungovania Dukly Banská Bystrica aj prostredníctvom kvality slova i fotografie.
Keď okrem iných vyprevádzali knihu (viď úvodné foto sprava do ľava – pozn. autora) Svedectvo veliteľa k čitateľovi prezident SOV Anton Siekel, športový redaktor RTVS Milan Stanko, dvojnásobný olympijský víťaz Michal Martikán, olympijský víťaz František Kunzo, dlhoročný riaditeľ Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, v tom čase primátor mesta Ružomberok generál Igor Čombor, 11 rokov veliteľ Dukly Banská Bystrica plukovník vo výslužbe Ivan Čierny, o ktorom je podstatná časť knihy, dvojnásobná olympijská víťazka Elena Kaliská, celkom vľavo moja maličkosť a ostatní, ktorí vytvorili svojou účasťou na tomto akte dôstojné dekórum, celý akt sa odvíjal od úvodného slova zaslúžilého umelca a nositeľa Pribinovho kríža II. stupňa Juraja Sarvaša. Zúčastnilo sa ho bezmála 100 priaznivcov športu Dukly Banská Bystrica, ale aj vyznávačov umeleckého slova či dobrej knihy. Nechýbali medzi nimi ani zástupcovia zo sesterskej Dukly Praha, medzi ktorými bol aj riaditeľ AŠK Dukla Praha, plk. Ing. Jaroslav Priščák, PhD.
Dňa 8. augusta toho roku odhalili vysoko postavení funkcionári slovenskej telovýchovy pred administratívnou budovou Dukly Pamätnú tabuľu brigádneho generála Ivana Čierneho.
Je realitou, že zosnulý už čítať tieto riadky nebude, ani jeho zosnulí spolupracovníci v Dukle, podplukovníci Jiří Synek, Miroslav Martinák a ďalší, ktorí náročnosťou, vysokou odbornosťou, vlastnou zodpovednosťou a hlavne ľudským srdiečkom a pozitívnou kreativitou prostredníctvom loga Dukla a jej kvalitných športovcov tesali zdravé prostredie nie len pre zástoj medailistov z najprestížnejších svetových a európskych podujatí, ale zároveň vychovávali aj mládež. Brúsili, trénovali, učili komunikácii a životu, láske k domovine, k rodnej hrude tých najtalentovanejších športovcov zo širokého zástoja priemerných.
Len pre ilustráciu, športovci s logom Dukly Banská Bystrica získali v rokoch 1973 – 2024 na OH, MS , ME, MS juniorov, majstrovstvách Európy juniorov, na MS armádneho športu, na Svetových bojových hrách, ale aj na EYOF získali celkom 1 167 medailových umiestnení. Na OH napríklad 13 zlatých, 9 strieborných a 8 bronzových, na MS 109 zlatých, 110 strieborných a 114 bronzových.
Viem, aj tieto riadky sú o spomienkach. Múdrejší mi pošepli, že spomienky neprežijú ak sa nevynárajú a nespájajú so spomienkami iných. Preto viaceré už napísané, alebo ešte nedokončené knihy o Dukle a športe.
Ani široká škála závislostí nemá dlhé roky mlčania. Rovnako ani pravda vždy nekričí, niekedy len šepká. V takom prípade ide vlastne o hľadačov pravdy, ktorí dokážu načúvať minulosti v prítomnosti pri modelovaní budúcnosti. Zoberme si dnes napríklad situáciu v súčasnom Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica. Vo vlajkovej lodi slovenského či pred tým spolu s Duklou Praha československého športu. Existujú určité priznania, alebo pravdy šepkané čo sa dnes skrýva za 450 miliónovou hodnotou súčasného Vojenského športového centra Dukly Banská Bystrica?... Také otázky a tvrdenia a ďalšie sú šírené už nie len Slovenskou republikou, ale aj blízkym zahraničím. Na také tvrdenia zatiaľ odpovede od fundovaných a zodpovedných neexistujú.